Jak se Vám líbí mačička a bábätko? Milé, že. Pamatujete si ještě, jak jsme chodili nakupovat světové bestsellery do Slovenské knihy na roh Václavského náměstí a Štěpánské, protože do češtiny nebyly přeloženy? Vzpomínáte, jak jsme se těšili na slovenské pondělky v televizi? Tohle čtení sice nebude pohádkové, leč řeč je krásná, libozvučná. Snad mi též dcery Kosorinovy odpustí, že jsem jejich vzpomínání vybavila takovým titulkem. Nemá nic společného ani s pohádkou, dokonce ani s Čechovem.
Příběh první — Spomienky najstaršej dcéry
Som najstaršia dcéra z troch dcér rodičov Heleny a Jozefa Kosorina. Otec zomrel ako 73-ročný v r.1986. Vstup otca do pracovného pomeru po skončení Právnickej fakulty spadá do začiatkov jestvovania samostatného Slovenského štátu v r.1939. Je prirodzené, že keď sa ešte ako iniciatívny a nadaný študent verejnoprospešne aj literárne angažuje, pokračuje v tejto činnosti aj po promócii. Bol pomerne významný národohospodársky pracovník, ktorý sa svojou prácou podieľal na prosperite Slovenského štátu.
Historicky cenné sú jeho „Zápisky“, s podtitulom Za život národa, za trvanie štátu. Pojednávajú o posledných dňoch Slovenského štátu aj o príprave a priebehu Piešťanského zjazdu mladej slovenskej generácie v januári 1945. V lete r.1945 bol otec zaistený Štátnou bezpečnosťou a celá jeho minulosť a činnosť bola preskúmaná podľa zákona o potrestaní zradcov a kolaborantov. Keďže neboli dôvody na stíhanie, bol prepustený na slobodu bez podania obžaloby.
Príčiny a dôsledky jeho druhého zatknutia v r.
1947 súviseli s politickým zápasom medzi slovenskými komunistami a demokratmi v obnovenom
Československu. Prevažná časť slovenskej spoločnosti si želala zmeny, ale sovietsky vzor s vládou jedinej
politickej strany odmietala, lebo sa hlásila ku kresťanským a demokratickým zásadám.
To sa potvrdilo aj vo voľbách v r.1946, v ktorom Demokratická strana (DS) získala 62%
a komunistická iba 30,3% hlasov.
V českých krajinách sa komunisti po vojne stali najsilnejšou politickou stranou, čo poskytlo politickú oporu aj Komunistickej strane Slovenska (KSS). Hneď po voľbách začali pripravovať diskreditačné kampane. Dôverné materiály KSS z povolebného leta 1946 uvádzajú: „Vedenie KS vypracovalo presný plán na rozbitie Demokratickej strany a na uchopenie moci. Demokratickej strane musíme za každých okolností dokázať protištátnu činnosť a na základe tohto usvedčenia ju rozpustiť“. Zrejme aj v rámci plnenia tejto direktívy rozpútal Gustáv Husák (vtedajší predseda Zboru povereníkov Slovenska) veľkú osočovaciu kampaň, ktorá predchádzala otcovmu druhému zatknutiu… Povereníctvo vnútra, teda aj políciu, totiž mali pod politickou kontrolou komunisti.
V celom procese s „protištátnou“ skupinou na čele Demokratickej strany (Kempný, Bugár a spol.) aj v rozsudku, hrali závažnú úlohu mimoprávne tendenčné zretele stranícko-politické. Aj keď rozsudok v konečnej fáze znamenal oslobodenie z väzby a očistenie z podozrení a osočovaní, mediálna kampaň, s prekrútenými skutočnosťami a falšovaním faktov pred i po procese, otcovi veľmi ublížila a následky znášal celý zvyšok života nielen on sám, ale aj manželka a tri deti.
Husák zneužil otcove Zápisky. Prekrúcaním, falšovaním faktov z nich, pripisuje kolaboráciu so zradnou emigráciu a spolčovanie s úmyslom protištátneho sprisahania otcovým priateľom, ktorých bolo treba dostať za mreže. Bezpečnostné orgány sa už postarali, aby sa každé meno, spomínané v Husákových článkoch, dostalo na listinu „sprisahancov proti štátu“. Otec sa pokúsil hneď v r. 1947 o konštruktívnu polemiku s Husákom (bol jeho spolužiak z právnickej fakulty), ale jeho pripomienky ostali bez odpovede, ani žiadny časopis ich nechcel uverejniť…K debate sa chcel vrátiť opäť v roku 1967 a 1968, ale znova bezvýsledne. Podobne jeho obsiahly príspevok „Dva pohľady na Slovenské národné povstanie — z druhej strany“ mohol kolovať iba v rukopise. Je až dojemno-smutné zisťovať z otcovej pozostalosti, ako sa celý zvyšok života snažil uviesť veci na pravú mieru. Koľkým inštitúciám písal bez odozvy, od koľkých dostal zamietavú odpoveď!
Jediné poďakovanie je z Prahy od Prof. Milana Hübla. V pohnutom lete 1968 otcovi oznámil, že jeho materiál dal zaarchivovať. Otcovi veľmi ležalo na srdci, aby sa tento dôležitý úsek dejín nepodával aspoň v budúcnosti tendenčne a skreslený.
Spomínam si, ako prebehol náš posledný rozhovor pred tým , ako ho postihla mozgová porážka. Išla som ho odprevadiť na vlak a položila mu otázku, čo má také ťažké vo svojej aktovke. Odpovedal mi, že posledné Husákove knihy. “To bude musieť raz odvolať,“ rozohnil sa, ale ďalej sme v rozhovore nepokračovali. Prepáč, tato! Boli tu deti, rodina, problémy v zamestnaní…Vtedy sme si mysleli, že je lepšie o istých veciach nehovoriť… My sme sa nepýtali a Ty si to akceptoval… Dnes je mi ľúto!
Až keď byt osirel — deti dospeli a odišli, ja som dospela do dôchodkového veku, zahrabala som sa do krabíc s písomnosťami po otcovi a na čas prestalo pre mňa všetko okolo existovať. Vyšlo by to na celú knihu, čo popáchali komunisti. Od napáchaných neprávostí uplynulo vyše
pól storočia. Rany v duši sa čiastočne zahojili, ale jazvy zostali. Otec prešiel všetkými forma mi diskriminácie, či to boli ujmy v zamestnaní s nepretržitou nemožnosťou uplatniť sa podľa kvalifikácie, vzdelania a skúseností, tiež opakovaným preraďovaním do výroby, vysťahovaním celej rodiny z Bratislavy v rámci „Akcie B“ a v neposlednom rade mal podlomené zdravie po úraze na jednom z pracovných miest vo výrobe.
O fašistickom režime sa popísalo nespočetné množstvo kníh a štúdií, článkov, natočili sa kilometre filmov. Jeho totalitný brat — komunizmus- oveľa zákernejší, brutálnejší, rozsiahlejší, siahajúci po samotných základoch ľudskej civilizácie bol a doposiaľ je z rôznych dôvodov tolerovaný, zľahčovaný, dokonca aj obhajovaný a jeho zločiny zahmlievané. Po r. 1989 na Slovensku nebola vôľa vysporiadať sa so zločinmi komunizmu. Cítiť skôr tiché víťazstvo zvyškov„súdružského bratstva“, než víťazstvo hodnôt, na ktorých stojí civilizovaná spoločnosť. Domnievam sa, že je povinnosťou nás potomkov prevziať štafetu a svedčiť…
Ing. Alexandra Kamanová
Příběh druhý — Môj zážitok z návštevy otca vo väzení v Justičnom paláci v Bratislave
Keď dňa 19.2.1986 sme nášho otca pochovávali v Bratislavskom krematóriu vo veku 73 rokov a obradná sieň bola zaplnená do posledného miesta ľuďmi, ktorí sa prišli rozlúčiť s našim otcom, (ale aj eštébákmi) — a boli prejavy, a boli rozlúčky, — vynoril sa mi v myslidávny zabudnutý zážitok z návštevy vo väzení v Justičnom paláci…- Ani teraz som sa nemohla dostať k svojmu otcovi. Bolo to asi tým, že som mala potrebu sa s mojím tatom rozlúčiť v tichu, v súkromí svojej duše, v tom najvnútornejšom priestore kde chodíme iba po špičkách — svätostánku, kde platí to biblické: „vyzuj si obuv, lebo miesto, na ktorom stojíš, je sväté!“
Otec v r.1936 promoval na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Po skončení štúdií ako národohospodár pracoval v poľnohospodárskych organizáciách a časopisoch a bol vynikajúcim odborníkom v poľnohospodárskych otázkach. V tejtoproblematike pripravil aj niekoľko zákonov, ktoré boli schválené. Po vojne pracoval na Povereníctve pôdohospodárstva, kde ho v r.1947 druhýkrát zatkli (prípad Bugár — Kempný a spol.)v súvislosti so snahou komunistov zlikvidovať Demokratickú stranu.
Aj popri pracovnom vyťažení sa nám veľmi venoval. Rozumel nám deťom, vedelsa k nám priblížiť už i z toho dôvodu, že ako malý chlapec a polosirota(stratil matku) sa musel starať o svojich troch mladších súrodencov. Vymýšľal pre nás rozprávky o vrane, o papučkách Šuchke a Ťapke, ktoré sme potom ilustrovali, vymýšľal hry, ktorých sa s nami zúčastňoval. Každodenne som ho vyčkávala pri dverách, kedy príde z práce a vezme ma na ruky. Potom si ma posadil na kolená, strúhal mi ceruzky a farbičky a spolu sme kreslili. Milovala som ho. Tie chvíle mi zostali v pamäti jako pocit bezpečia,lásky, spolupatričnosti.
V ten deň, keď mama dostala povolenie na návštevu otca vo väznici, rozhodla sa, že mu spraví radosť a zoberie ma zo sebou. Mala som cez dva a pol roka. Na cestu trolejbusom k Justičnému palácu si nepamätám. Pamätám si ale miestnosť, kde bolo vysoké pletivo alebo mreža až po strop a za nimi otca chudého a bledého. Ale bol to MôJ TATULKO a ja som sa vrhla na tie mreže, lomcovala som nimi svojimi malými detskými rúčkami a dobíjala som sa k nemu. Kričala som: „pustite ma k môjmu tatulkovi, pustite ma k môjmu tatulkovi!!!“ — nič som nevedela o väzenských predpisoch a príkazoch. Ale vedela som o dlhej absencii otcovej prítomnosti doma. A keď som ho konečne mala na dosah, nechcela som sa ho len tak vzdať. Nechápala som, prečo ma nezoberie na ruky, prečo ma nepritúli… Až to otec nezvládol. A aby som ho nevidela, že plače — a tým by ešte viac prispel k môjmu zmätku, bez slova sa otočil a požiadal o odchod. A ja som mala v sebe ešte väčší zmätok a smútok. Čo som spravila, čím som sa previnila? Prečo som sa ho nemohla ani dotknúť? Prečo je tatulko tua nie doma? Kto sú všetci tí cudzí ujovia???… Asi ma mama musela dlho upokojovať.Viac ma na návštevu nezobrala.
V krematóriu sa mi tento zážitok naplno vynoril z podvedomia — ani teraz som sa nemohla dostať k svojmu otcovi.
Katarína Deáková
Příběh třetí — Môj otec ma prvýkrát videl ako bábätko
Skryté zločiny spáchané na potomkoch politických väzňov z 50tych rokov vychádzajú na povrch a to je dobré. Nebude sa idealizovať doba, za ktorou — žiaľ- mnohí banujú a ktorá bola v histórii našich národov klamlivo predostieraná ako doba „svetlej budúcnosti“. Chcem sa pripojiť aj ja so svojím svedectvom ako najmladšia z troch dcér politického väzňa…
Môj otec ma prvýkrát videl ako bábätko v kočíku cez brány väznice. Keď sa pokúšam nejako si predstaviť, aké to muselo byť pre mojich rodičov, zdá sa mi, že to obdobie bolo len začiatkom nasledujúcich udalostí, ktoré všetci členovia našej rodiny majú zapísané hlboko v sebe a s čím je treba sa vyrovnávať po celý život… Mnohé z toho, čo bolo v týchto
začiatkoch viem iba z vyprávania mamy, lebo otec veľa o tom nehovoril…a ako som aj neskôr v živote spoznala, bol stoikom v utrpení.
Vysťahovanie z Bratislavy si už pamätám, roky na
vidieku pre nás deti boli aj zaujímavé — chodili sme pásť husi, mohli sa starať o zajacov,
psa a mačičku, začala som chodiť do prvej triedy. Iné to bolo pre rodičov. Nábytok
z trojizbového bytu nebolo možné vtesnať do jednej miestnosti. Tak sa použilo a rozdelilo aspoň
to najpotrebnejšie a ostatné sa umiestnilo na povale a v stodole…Samozrejme, že sa
nábytok zničil a s ním aj celá knižnica…Navyše — nepríjemní susedia nám
dávali najavo, že sme nežiadúci prisťahovalci…
Keď sme sa vrátili do Bratislavy , chodila som do školy najprv v blízkosti bydliska, neskôr ďaleko, lebo mame sa podarilo zamestnať v tej istej škole v školskej družine. Otec prišiel do Bratislavy neskôr a bol v rôznych zamestnaniach. Pamätám si, keď som už ako staršia žiačka cez prázdniny bola na brigáde na stavbe, kde otec pracoval ako skladník, bolo tam 5 doktorov práv, ktorí pracovali ako robotníci…Zamýšľala som sa neskôr nad tým, čím ma otec poznačil a v čom som mu trocha podobná. Tak ako on, neznášam nespravodlivosť. Tak ako on, som milovala poéziu a bolo obdobie, keď som sa pokúšala tvoriť, tak ako on… Mám rada literatúru a zistila som, že aj na ňu sme mali podobný názor. A tak ako on, som rada trávila čas s deťmi. Mám ich 5 a nikdy som neľutovala čas im venovaný. Keď bol otec už na dôchodku, s deťmi mi veľmi pomáhal. Oni si až dodnes radi spomínajú na úsmevné príhody, na jeho strašidlo „Zdocha,“ ktoré ich vedelo pozitívne motivovať k drobným povinnostiam, na jeho originálne rozprávky a na to, ako sa rád s nimi hrával…
Dodnes si pamätajú, že vo všetkých tých jeho rozprávkach bola túžba po lepšom a spravodlivejšom svete. Je nám všetkým ľúto, že sa nedožil roku 1989 a nemohol zakúsiť hádam predsa len lepší a slobodnejší život, o ktorý i on spolu s inými zápasil a pripravoval ho aj on svojím prežitým utrpením. Nesieme jeho posolstvo ďalej a pravdivo sa snažíme rozprávať o ňom, niesť do budúcnosti nádej v lepší svet …
Mária Ničová