V pátek 18. ledna jsem se potkala s Majou Ničovou z Bratislavy. Přivezla do Prahy časopis Konfederácie politických väzňov Slovenska. Dvojmesačnik — Naše svedectvo. V šestce z loňského roku je Majin článek o říjnové návštěvě Prahy. Dovoluji si ho přepsat v celém jeho znění pro nás všechny, které se ke slovenským tiskovinám nedostaneme. Ještě bych chtěla uvést, že ve zmiňovaném periodiku je i příběh jedné slovenské Dcery nadepsaný Príbeh rodiny Valentovej. Autorkou je Margita Zimanová — Valentová. Pokusím se požádat o dovolení a pak uveřejním na našich webových stránkách. Těšte se. Tady je krátká ukázka: „Vo väzení mali ženy kantínu, kde si mohli kúpiť potraviny na prilepšenie stravy. Platili tam väzenskými peniazmi. Väzenkyne si kupovali hlavne ryby — údenáče, aby sa udržali pri živote, prehltávali oči z údenáčov ako hostiu prežitia.“
A teď k článku Maji Ničové:
Dcéry politických väzňov
V sobotu 20. októbra sme sa s Máriou Jurčovičovou zúčastnili stretnutia dcér politických väzňov v Prahe. Prechádzalo srdečné pozvanie na podnet iniciátorky Jany Švehlovej, ktorá „dcery“ v Čechách vyzvala k stretnutiu už dávnějšie. Jej zanietenie pre vec — tiež ako dcéry politického väzňa — pritiahlo najprv len niekoľko žien, dnes je ich viac ako 50 a ich počet stále rastie. Pri našom privítaní zdôrazila, že naši rodičia sa vo väzení nedelili na Čechov a Slovákov, ale spoločne si pomáhali, a tak to má zostať. Priestory stretnutia poskytla iná „dcera“ (pozn. redakce paní Helena Jirounková — Wagnerová) v príjemnej kaviarni Carpe Diem v centre Prahy.
Na začiatku stretnutia sme privítali vzácneho hosťa, dcéru Milady Horákovej pani Kánskú, ktorá bola práve v Prahe na návšteve, a teraz je už na dôchodku. Pozorne počúvala príbehy iných dcér, které tiež trpeli neprítomnosťou svojich uväznených otcov i matiek. Jej matka zaplatila v zločineckom režime minulosti cenu najvyššiu, keď ju nespravodlivo odsúdili a popravili. Vtedy mala 15 rokov. Pri rozlúčke dostala od nás — Sloveniek — krásnu kyticu ruží.
Panelová diskusia sa týkala rôznych aktivít dcér politických väzňov. Vtedy sme zistili, že máme čo doháňať. Ony píšu a zhromažďujú svoje príbehy, hovoria o nich v školách, organizujú diskusie so stredoškolákmi a vysokoškolákmi, píšu do novín a časopisov, nakrúcajú filmy, majú svoju webovú stránku, zháňajú granty… Generácia bývalých politických väzňov starne, bolo by dobré, keby prežité utrpenie našich rodičov i starých rodičov nebolo zabudnuté, i keď by si to mnohí priali.
Jedna mladšia dcéra českého politického väzňa (poznámka redaktorky — JUDr. Markéta Čermínová) — jej otec bol súdený v skupine s M. Horákovou a ona sa narodila až po jeho prepustení — dnes pracuje na mestskom súde v Prahe. Jej kolega ju pri istej príležitosti vyzval, aby mlčala a nehovorila o svojom otcovi, že to nechcú počúvať… Práve preto, že to mnohí „nechcú počúvať“, je našou povinnosťou hovoriť o zločinoch spáchaných na našich rodičoch, celých rodinách, predstaviteľoch inteligencie, cirkví, reholí, roľníkov, vojakov, skautov, športovcov — jednoducho na veľkej časti spoločnosti, aby sa nemohlo tvrdiť, že to bolo pár jednotlivcov…
Nemalo by byť zároveň veľkou úlohou medií nevinné obete vyvolať z anonymity čísiel a dať im ľudskú podobu? Rozprávať ich príbehy a nechať hovoriť ich blízkych?
Na stretnutie prišla aj dcéra s matkou z Podkrkonošia a rozprávala, ako jej postupne zatkli, nespravodlivo odsúdili a uväznili otca, manžela a brata. (Príbeh je už na webovej stránke. pozn. redaktorky — V rodném listě mám v kolonce otec — toho času v táboře nucených prací Mírov).
Na viacerých podujatiach politických väzňov na Slovensku sa ukázalo, aké množstvo ľudí bolo nespravodlivo odsúdených, prenasledovaných, uväznených, vysťahovaných, odvlečených do gulagov. Kto vyčísli množstvo utrpenia manželiek a detí politických väzňov? Máme o tom mlčať? Z úcty k našim prenasledovaným rodičom, ktorí museli mlčať, my máme hovoriť pravdu, poukazovať na nespravodlivosť v minulosti, aby sa neopakovala v budúcnosti…
Každé z detí politických väzňov má svoju prežitú, bolestivú časť života, ktorá by nemala ostať zabudnutá. Naši rodičia dúfali a dosť dlho čakali, že príde zmena. Mnohí sa jej nedožili aj z dôvodu podlomeného zdravia z pobytov vo väzniciach. My, ich deti, ďakujme, že sloboda prišla aj skrze ich prežité utrpenie a hovorme o tom… Zaslúžia si to!
Mária Ničová, Naše svedectvo 6/2007, str. 45 a 46