Mám velkou radost. Potkala jsem se s Majou a bylo nám dobře, protože jsme si hned porozuměly. Pro Vás, kdo pravidelně čtete naše stránky, mám zprávu — určitě toto není poslední příspěvek od Maji Jurčovičové, těšte se i na to, že se mezi slzami zasmějete.
Mnohým z nás nie je potrebné pripomínať dôsledky „Akcie B“ na Slovensku, pretože ju sami zažili. S tými, čo ju nezažili na vlastnej koži , chcem sa podeliť o svoje zážitky ako som túto „socializáciu mesta“ prežívala ja a tiež moja najbližšia rodina, a čo nasledovalo potom, v budúcnosti.
Pamätám sa, že to bol jeden obyčajný októbrový deň v roku 1952. Ráno som odišla do školy ako obyčajne so svojou kamarátkou. Vyučovanie prešlo pokojne, avšak po príchode zo školy ma u nás v dome prekvapil nebývalý ruch a nezvyčajný počet ľudí. Netušila som, že nám prišli pomáhať pri sťahovaní. Mladšia sestra mi oznámila, že už nebudem musieť chodiť do školy, lebo odchádzame na prázdniny. Pojem „prázdniny“ naši používali v komunikácii s nami deťmi, keď prišla reč na tie rodiny, ktoré sa museli vysťahovať už pred nami. A tak sme za päť dní v rámci „socializácie mesta“ išli na nútené prázdniny ktoré trvali takmer 13 rokov. To som bola ja, moja mama, sestra a starí rodičia z maminej strany. Otec v tom čase, politický väzeň si odpykával trest v jáchymovských uránových baniach.
Museli sme sa vysťahovať z vlastnej vily v Bratislave. Vysťahovací dekrét nám určil za miesto nášho nového pobytu malú dedinku Jasenová, rodisko slovenského spisovateľa Martina Kukučína. Táto obec tvorí geografickú hranicu medzi Oravou a Liptovom. Tu sme mali pridelenú na bývanie neobývateľnú opustenú drevenicu učupenú pod lesom.Drevenica mala našťastie drevenú dlážku a nefunkčnú pec, ale ináč vôbec nič. Nebola tam voda, elektrina, kanalizácia, ani sociálne zariadenie, a to sa schyľovalo k tuhej oravskej zime. Dnes by možno mnohí, ktorí túžia oddýchnuť si od civilizácie , označili toto obydlie ako atraktívny drevený zrub, alebo chalupu. V tom čase to však malo celkom inú príchuť. My sme prišli do Jasenovej bývať v období, keď tam bolo veľmi aktuálne zakladanie jednotného roľníckeho družstva (jednotné zemědělské družstvo, JZD). To bola veľmi špecifická situácia pre nás. Vzhľadom na geografické podmienky bolo veľmi ťažké založiť tam JRD, napriek tomu zo strany predstaviteľov vládnucej komunistickej strany bol vyvíjaný veľký tlak na je ho založenie. V dedine vládla atmosféra strachu a nedôvery. Zo začiatku nám obyvatelia Jasenovej nedôverovali, lebo nás považovali za niekoho, kto má za úlohu presvedčiť ich, aby založili JRD. My sme však boli odkázaní na ich pomoc a ústretovosť. Postupne po vzájomnom spoznávaní sa sme si porozumeli a naše vzťahy skoro so všetkými obyvateľmi boli veľmi dobré a priateľské. Samozrejme, že sme boli od nášho príchodu stále pod drobnohľadom miestnych spolupracovníkov štátnej bezpečnosti (ŠtB), ktorí o nás podávali pravidelne informácie.
V Jasenovej som potom začala chodiť do školy. Bola to jednotriedka, v jednej triede sa učili žiaci od prvého až po piaty ročník. Často ešte aj dnes so sestrou spomíname, aké zaujímavé to bolo, keď som ja pomáhala vtedy súdruhovi učiteľovi pri vyučovaním mladších ročníkov, teda keď som učila aj svoju sestru. Po absolvovaní piatich ročníkov základnej školy v jednotriedke som začala chodiť do školy v Dolnom Kubíne, okresnom meste. Tam som sa každoročne stretávala so situáciou, ktorú som zo začiatku nechápala. Stávalo sa to pri oslave príchodu Deda Mráza, dnes je to Mikuláš. Oslava bola vždy miestnej kinosále spojená s odovzdávaním darčekov najlepším žiakom v triede a v škole. Ceremónia sa odohrávala na pódiu pred celým auditóriom. Hoci som mala samé jednotky , ja som medzi obdarovanými žiakmi vždy chýbala. Potom mi dôvod mojej pre mňa nepochopiteľnej a zjavne nespravodlivej absencie súdružka učiteľka vysvetlila. Podľa jej vyjadrenia som si darček jednoducho nezaslúžila. Aj táto malá príhoda je charakteristická pre tú dobu, pre päťdesiate roky.
Pre nás, deti, pobyt na Orave bol svojim spôsobom vzrušujúci, pretože sme zažívali niečo, čo sme ako
mestské deti nemohli zažiť. Pre moju mamu to bola ale iná situácia. Ako manželku politického väzňa ju
z kádrových dôvodov nechceli nikde zamestnať. Ako vyštudovaná lingvistka súkromne vyučovala
cudzie jazyky, čo bolo jediný zdroj príjmov, keď bol otec ešte vo väzení. Mama chodila do rodín,
ktoré mali občiansku odvahu, pretože znalosť cudzích jazykov a vzdelanosť bola v tých časoch
považovaná pomaly za protištátnu činnosť. Mnohí z jej žiakov zastávajú dnes
významné spoločensko-politické postavenia na Slovensku. Sú jej vďační za to, čo ich naučila, ako to vyplýva z náhodných stretnutí po mnohých rokoch.
Naša situácia sa o niečo zlepšila po príchode otca z väzenia. Môj otec bol zaistený ešte na jeseň v roku 1947, teda ešte pred februárovými udalosťami v roku 1948 v súvislosti s vykonštruovaným protištátnym sprisahaním proti Československej republike. Tento proces bol prvý politický proces na Slovensku vykonštruovaný pod politickou taktovkou komunistickej strany s cieľom nastoliť komunistickú diktatúru v našej vlasti, čo sa im aj v plnej miere na takmer polstoročie podarilo.
Otec sa vrátil z väzenia s veľmi podlomeným zdravím. Vďaka osobnej odvahe a statočnosti lekára MUDr. Kušnierika z Dolného Kubína sa otcov zdravotný stav upravil. Tento lekár prevzal na seba zodpovednosť a predpisoval otcovi lieky, ktoré vtedy neboli bežne dostupné každému pacientovi. Aj takí boli ľudia v tej dobe. Potom otec samozrejme ako „nespoľahlivý element“ nemohol zohnať žiadne zamestnanie. Tak pracoval v rôznych robotníckych profesiách, hoci bol inžinier ekonómie, absolvent národohospodárskej fakulty Karlovej univerzity v Prahe. Počas výkonu robotníckeho povolania si ešte vyštudoval strojnícku priemyslovku v Ružomberku. Toto všetko sa odohrávalo pod drobnohľadom miestnych agentov ŠtB.
Pochopiteľne, že s takýmto kádrovým profilom som dostala z okresného výboru komunistickej strany zákaz štúdia na akejkoľvek strednej škole s maturitou, alebo učilišti. Mala som len povolenie vyučiť sa za murára (zedníka). Ale zase sa našli statoční ľudia, ktorí mi umožnili vyštudovať strednú školu s maturitou. Po maturite som sa zaradila do robotníckeho stavu, aby som sa mohla dostať na vysokú školu a študovať popri zamestnaní. Aj tak mi , hoci už ako robotníckemu kádru, pri prijímacích pohovoroch nezabudli pripomenúť môj triedny pôvod. Zdôraznili mi, že s takýmto kádrovým profilom môžem byť vďačná socialistickému zriadeniu a komunistickej strane, že mi umožnia študovať. A som im za to skutočne vďačná, že mi zobrali najkrajšie roky mojej mladosti. Pokiaľ som nedržala diplom v ruke stále som mala obavy či sa niečo neprihodí, kvôli čomu mi ho nevydajú, lebo aj také prípady sa stávali.
Doteraz som vďačná mojej najbližšej rodine, ktorá ma v tejto ťažkej dobe vychovala v duchu kresťanských hodnôt, dala mi široký základ vzdelania, na ktorom staviam dodnes, a bola mi vždy obrovskou morálnou oporou.
RNDr. Mária Jurčovičová, CSc.