Milí čtenáři našich webových stránek, přidávám nový příběh, ale zároveň Vám cítím potřebu napsat, že vím, co je to sysifovská práce. Do této kategorie bych zařadila i přesvědčování Dcer k napsání vzpomínek, které se váží k životu v padesátých letech dvacátého století.
Ale vězte, že této práce nelituji. Podívejme se společně - po kliknutí na titulek - čtěme příběh Jany Jurčovičové. Je to setra Maji, která nám svůj svěřila již dávno https://www.dcery.cz/?nid=667&lang=cz . Jenže Jana jako důsledná a precizní vědecká pracovnice (docentka na lékařské fakultě Karlovy univerzity) musí všechno velmi pečlivě zvážit, proto jí z pera vycházejí jen ověřená fakta.
Pohlédneme-li na chaloupku v Jasenové a na vilu v Bratislavě, leccos pochopíme. Nejdřív však obrázek statečné maminky a sester Maji a Jany.
Blížila sa jeseň roku 1952. Bratislava prežívala piaty rok vládnutia novej pofebruárovej zostavy — ľudia chodili nakupovať do malých zle zásobených obchodov, kde odovzdávali prídelové potravinové lístky, zháňali na zimu zemiaky, uhlie. Každý sa snažil hlavne prežiť a nejako sa zásobiť na zimu. Málokto tušil, čo sa tam „hore“ chystá, a že sa čoskoro začnú vybraným ľuďom doručovať predvolania na ústredný národný výbor, aby im odovzdali vysťahovacie dekréty. Opustiť byt bolo treba maximálne do piatich dní. V tú jeseň sa mestom začala šíriť nová vlna strachu. Nikto nevedel, kedy práve na neho príde rad, lebo býva s slušnom byte, či v rodinnom dome.
V tej dobe som mala necelých šesť rokov a žila som v neúplnej rodine. Starí rodičia, moja mama a staršia sestra. Otca už piaty rok prevychovávali v Leopoldove, Ilave a Jáchymove za velezradu, ktorá mu nikdy nemohla zísť na um, a teda ju ani nemohol spáchať. Žili sme vo vile starých rodičov spolu s nimi na jednom poschodí, a na ďalšom moja teta, mamina sestra, so svojou rodinou. Na prízemí sme mali domovnícku rodinu oddanú strane a vláde, ktorá nás mala pod kontrolou a pravidelne o nás podávala správy štátnej bezpečnosti. Občas sa u nás neohlásene objavovali páni v hnedých kožených kabátoch, vypytovali sa na všeličo, obzerali sa po byte. Vtedy sme si vytvorili vlastný signál zvonenia do bytu (písmeno z Morseovej abecedy), aby bolo hneď jasné, že ide niekto z rodiny domov a netreba sa báť. Držať ľudí v strachu bolo jedným zo základných nástrojov vtedajšieho režimu a k tomu mu slúžila rozsiahla sieť udávačov. Týmto spôsobom si, žiaľ, privyrábalo nemálo ľudí všetkých kategórií až do roku 1989.
Život som trávila čiastočne na pieskovisku v záhrade nášho domu, a keď prišla sestra a staršie deti zo susedných domov zo školy, hrávali sme sa na ulici a na okolitých ešte nezastavaných parcelách. Áut bolo vtedy vo vilovej štvrti málo, a ulice obsadzovali deti na kolobežkách.
Jedného dňa nastal u nás nezvyklý ruch. Všade boli rozťahané drevené debny a narýchlo sa balilo šatstvo, knihy, porcelán, kuchynské potreby. Moja osemročná sestra mala za úlohu odkiaľsi nosiť papierové vrecia, do ktorých sa balilo uhlie. Raz večer sa so mnou zavrela do kúpeľne a šeptom mi povedala, že sa deje niečo vážne a že musíme odisť preč, ale nevie kam. Nič som nechápala a bolo mi jedno, čo hovorí. Veď kam by sme chodili, tu sme predsa doma. No divný ruch neustával, skôr sa stupňoval. Všade bolo plno ľudí, ja som sa tam ponevierala, vnímala som vážne napäté tváre, mňa si nikto nevšímal. Boli to dobrí známi a kamaráti našej rodiny, ktorí nám prišli pomôcť baliť. Zakrátko malo to isté postihnúť aj ich.
Nás dve napokon poslali do horného bytu k rodine našej tety, ktorá zatiaľ žiaden dekrét nedostala. Avšak ani oni už nemali normálny život. Jedného dňa sa k ním bez upozornenia z hodiny na hodinu nasťahovala cudzia rodina. A tí záhadní páni v hnedých kožených kabátoch sa neúnavne v pravidelných intervaloch objavovali aj tam. Mamu som v tých dňoch už nevidela. Náš byt bol zapečatený a starí rodičia aj s mojou mamou odišli na Oravu pripravovať chatrčku, kam sme sa mali o niekoľko dní presťahovať. U tety nám bolo dobre. Postarala sa o nás a snažila sa odfiltrovať celú situáciu. No na ďalšie ráno, keď sme mali vstávať a sestra mala ísť do školy, nijako sa nezbierala. Zrazu zistili, že má vysokú horúčku a nemôže sa hýbať. Nezohla ani hlavu. Okamžite zohnali detskú lekárku, ktorá konštatovala: Detská obrna? Zápal mozgových blán? Ťažko povedať. Vypísala prevoz do nemocnice, avšak žiadnu prognózu si netrúfala povedať. Mama bola na Orave, telefonické spojenie tam nebolo, takže celú situáciu riešila teta. A zasa ten nezvyklý napätý ruch. Prišli cudzí ľudia, odniesli moju sestru na nosítkach a zavládol ťaživý kľud, ktorý som schopná pri tej spomienke pocítiť dodnes. Vedela som, že sestru odviezli, že nepríde domov zo školy, že je s ňou zle, a mama je preč. Otca som si vedela predstaviť len z fotografie. Plná strachu som sedela pod klavírom a čakala, čo bude. Sestru prijali na infekčnom oddelení Detskej fakultnej nemocnice v Bratislave, kam nikoho nepustili, a ani nepodávali žiadne správy, pokým neurobili všetky vyšetrenia. Medzitým sa tete podarilo odoslať telegram, ktorý nejakým zázrakom mama dostala (v tej dedine nebola pošta, a nemali sme ani žiadnu adresu. Akým spôsobom došla tá informácia, neviem). Keď sa tam dozvedeli, čo sa stalo, starý otec vyhľadal v okresnom mestečku pána farára a poprosil ho, aby odslúžil za jej uzdravenie omšu. Potom unavená mama prišla do Bratislavy a chodili sme spolu pod okno nemocnice, kde sme sa snažili so sestrou komunikovať. Celá záležitost sa ťahala dlho, lekári nevedeli jasne povedať, čo sa stalo, no jednoznačne zistili zápalový proces v mozgu.
Nakoniec zabrali antibiotiká a moja sestra sa pomaly začala hýbať a zotavovať sa. Našťastie ochorenie ostalo bez následkov. V Bratislave sme ešte nejaký čas ostali, potom sme odišli do Jasenovej na Oravu, kde už na nás čakali vyvezení starí rodičia. Bol koniec novembra a padal sneh. V chatrčke sa kúrilo a babička pre nás v provizornej kuchyni upiekla bábovku.
Tu nás čakalo dvanásť rokov života. Prebíjali sme sa tak, ako všetci ostatní slušní ľudia postihnutí tou dobou. V Jasenovej sme spoznali dobrých ľudí, ktorí nám nezištne pomáhali zariadiť si nový život. Spočatku sa však na nás dívali nedôverčivo. Čo sú to za ľudia? Mladá žena z mesta s dvomi deťmi — a kde má muža? Snáď prišla robiť nábor na založenie roľníckeho družstva? Veď my to tu nechceme. No veľmi rýchlo pochopili, že my nie sme tí zhora vyvolení, ktorí im prišli riadiť život. Začali sa o nás starať. Pred dverami sme našli ráno čersvé mlieko, tvaroh, zemiaky. Za to všetko im patrí naša vďaka. My so sestrou sme začali chodiť do miestnej jednotriedky a naša mama sa s nami po večeroch učila. Učili sme sa spolu aj s mojou kamarátkou Aničkou, s ktorou sme sa po rokoch stretli. Dodatočne ďakovala mojej mame za to, že chodievala k nám, trávili sme spolu veľa voľného času a aj učenia, a vďaka tomu potom vyštudovala. V Bratislave sa zatiaľ stupňovali represálie, duševný útlak, likvidácia osobností. Kto chcel prežiť, musel viac či menej kolaborovať. Tohto nátlaku sme boli v Jasenovej ušetrení.
Jana Jurčovičová