Maja Jurčovičová mě upozornila na článek, který vyšel v celoslovenském deníku Pravda. Za pomoci Maji jsem se spojila s panem redaktorem Milanem Čupkou a získala jeho článek.
,,Milý pane soudruhu presidente. Tak bych si přála, aby se Vám tento dopis dostal do rukou, protože si Vás představuji jako dobrého tatínka nás všech, hlavně všech dětí a celé republiky. Prosím Vás, splňte mi mou prosbu, dejte milost mému tatínkovi. Jsem nejmladší ze šesti sester, tatínkovi je šedesát let, má záduchu a nevyléčitelnou astmu. Ve válce byl v koncentráku v Terezíně, už toho chudák dost vytrpěl. Prosím Vás ještě jednou, vraťte mi ho. Věřím ve vás, neoslyšte mě.“
Otecko všetkých detí Klement Gottwald na žiadosť o milosť prepolitického väzňa naozaj ,,odpovedal“. Malú Ludmilku Vaďurovú, vtedy ešte Měřičkovú, poslal na výsluch pred súd. Kričali na ňu a hrozili jej, aby vyzradila, kto jej so žiadosťou pomáhal. Vraj za tým musí byť určite niekto druhý. Príhoda zachytená v knižke Osudová kaňka, o dcérach politických väzňov, nie je vôbec ojedinelá. Preto si včerajší Deň nespravodlivo stíhaných pripomenieme spomienkou na politické procesy z 50. rokov. Očami detí.
Detstvo bez rodičov
Písal sa rok 1950 a v malokarpatskom mestečku Modra sa na ulici hrali deti. Medzi nimi aj Miro Šimko, bezstarostný trojročný chlapec, ktorý žil so strýkovou rodinou a babkou. Vonkoncom nebol utiahnutým či nebodaj uplakaným dieťaťom. Mal ešte príliš málo rokov, aby si uvedomoval, čo sadeje. Jeho život sa od iných detí odlišoval len tým, že raz za čas ho rodina pekne obliekla a vzala na dlhšiu cestu. Na jej konci boli pochmúrne budovy, dlhé chodby, prísni ujovia… a, samozrejme, otec alebo mama.
Ilava bola o čosi lepšia. Uprostred návštevnej miestnosti stál masívny stôl, na jednej strane päť alebo šesť žien vo väzenskom mundúre, oproti nim návštevy. Bachari na akékoľvek pokusy o dotyk striehli ako šelmy na obeť. Zvieratá v nich však občas skrotli, keď videli, že si pohladenie pýta malé dieťa. Pre Mirka to bolo dobrodružstvo. Nielenže mohol na pár sekúnd objať mamu, on dokonca plnil tajnú misiu — podstrčil jej pri tom nenápadne malý kúsok čokolády.
Leopoldov bol skôr traumou. Malé dieťa muselo prejsť dlhou cestou zostanice až k bráne väzenia, neraz v ukrutnom nečase. Potom v hlúčiku ľudí, ktorí boli pred bránou ponechaní vrtochom počasia, čakal Mirko s babkou čiso strýkom, kedy bachar konečne zakričí — väzeň Viliam Šimko. Prechádzali tmavými chodbami až k miestnosti, kde bol otec. Videl ho však len cez ťažkopriehľadné sito v drevenej stene. Žiadne dotyky, nijaké úľavy od bacharov. Iba chlad, chlad.
Miroslav Šimko zostal bez rodičov v roku 1949. Jeho otcovi Viliamovi Šimkovi, ktorý pracoval ako vedúci drôtovne, sa koncom štyridsiatych rokov nepáčilo, že komunisti chcú viac schôdzovať, ako pracovať. A tak sa dostal do konfliktu so stranou, ktorá mala onedlho totálne prevziať moc v štáte. Ako demokrata ho priatelia varovali — ujdi. To, že ich neposlúchol, oľutoval už na jeseň 1949, keď ho v politickom procese za vymyslenú spoluprácu so zahraničnou rozviedkou odsúdili na smrť.
,,Bol som súdený za môj prečin, za ktorý zákon stanovuje trest smrti. Vieruško moja drahá, Mirečku môj malý drahý, keď toto budete čítať Vášotec, Váš ,,tatulík“ už nebude živý, dúfam že potom Vám správa trestnice vydá tento zošit, čo by jediné dedičstvo po Vašom otcovi,“ písal z Leopoldova posledný odkaz svojim deťom v januári 1950. Rozlúčka sa mu písala o to ťažšie, pretože vedel, že jeho dvaapolročný Mireček i osemročná Vieruška sú tam vonku aj bez mamy. Jeho ženu Emíliu odsúdili na štyri roky.
Deti, ktoré žili u príbuzných (Mirko v Modre a Vierka v PovažskejBystrici), sa však k listu z väzenského zošita dostali až spolu s otcom. V septembri 1950, teda po viac ako roku útrap, dostal Viliam Šimko ,,milosť“ trest smrti mu zmiernili na doživotie. V roku 1953 sa Mirkovo bezstarostné detstvo pomaly končilo. Z väzenia síce prišla mama, z čoho mal veľkú radosť, začalo sa však neľahké obdobie v Považskej Bystrici. A tiež prvé uvedomovanie si, čo je to doživotný trest.
,,Raz sa ma učiteľka pýtala, kde sú zamestnaní rodičia. Pri otcovi sompovedal, že je technický úradník v Škodových závodoch v Plzni. Otec bol vtedy naozaj už po Leopoldove a Jáchymove zavretý v Plzni, vo väznici Bory. Keď sa však mama dozvedela, čo som povedal, hneď bežala do školy vysvetliť, ako sa veci majú. Ale učiteľka vedela. Ľudia otca poznali, takže to vedel každý, málokedy sa ma preto ktosi na otca vypytoval,“ spomínal Šimko. Len chalaniská pri futbale ho občas nazvali ,,áreštátom“.
To už bol Mirko školák, a tak početné listy, v ktorých pani Šimková prosila o milosť pre manžela, mali vždy aj jedno- či dvojvetový dodatok napísaný roztraseným detským písmom. ,,Mama ma vždy napomínala — nie tak škaredo, ale čo taký prvák,“ usmieval sa po rokoch. V roku 1955 jeho otcovi zmiernili trest na 25 rokov. S nádejou, že sa raz uvidia na slobode, už boli návštevy menej pochmúrne. Deň, na ktorý sa nezabúda, prišiel napokon v máji 1960.
Bolo šesť ráno, Mirko s Vierkou sa práve hotovali do školy. Vedeli, že bola veľká amnestia, no otec vo dverách bol aj tak krásnym prekvapením. ,,Aby som nezabudol, ktorý to bol deň, mám ho dodnes zaznačený v žiackej knižke. Dostal som vtedy poznámku, že vyrušujem,“ pokračoval Šimko a dodal, že len vďaka starostlivým príbuzným nevníma svoje detstvo ako traumu. Horšie to bolo neskôr, keď pre horlivosť eštebákov a ochotu udavačov so sestrou len ťažko hľadali školu a uplatnenie.
Trinásť rokov ,,prázdnin“
Pred dverami domu bol akýsi šramot a rodina na chvíľu stŕpla. Potom sa ozvalo prerušované zvonenie. Známy signál z morzeovky. Všetci si vydýchli a otvorili dvere. Začiatok päťdesiatych rokov bol pre päťročnú Janu Jurčovičovú a jej osemročnú sestru Máriu plný stresov. Ich otec, priaznivec Demokratickej strany, sedel už od jesene 1947 za špionáž a velezradu proti republike. Šťastím bolo, že ho v jednom z prvých politických procesov súdili ešte podľa prvorepublikových zákonov. Dostal ,,len“ sedem rokov.
Od roku 1952 sa k ťažkému životu bez živiteľa rodiny pridal aj strach ostrechu nad hlavou. Rozbehla sa takzvaná Akcia B, v ktorej mali z miest vysťahovať nepohodlných ľudí. U Jurčovičovcov sa množili návštevy nevrlých chlapov v klobúkoch, kožených kabátoch a s aktovkami. Preto si mama s rodičmi a dvoma dcérkami vymysleli tajný kód z morzeovky, ktorým si dávali vedieť, že za dverami domu na bratislavských Palisádach nečíha nebezpečenstvo, ale že sa len domov vracia niekto z rodiny.
V októbri 1952 však morzeovka nezaznela. Len naliehavé zvonenie. Mária bola práve v škole, a tak videla až následok nepríjemnej návštevy. Doma nastal nebývalý ruch, príbuzní, známi, všetci pomáhali baliť, čo sa dalo. Máriu mama poslala do neďalekého obchodu po veľké vrecia, v ktorých sa nosilo uhlie. Predavačka tušila, čo sa deje, na dievčatko sa zhovievavo usmiala a dala jej okrem vriec aj čokoládu. Hoci mala len osem rokov, Mária už vedela, kde je otec a od mamy sa dozvedela aj to, že sa musia vysťahovať.
Zatiaľ čo na ulici, ktorou sa v tých časoch ešte neozýval hluk automobilov, bolo počuť výskanie detí, ktoré sa naháňali a vozili na kolobežkách, sestry Jurčovičové si čosi šepkali doma v kúpeľni. ,,Vzala som tam svoju mladšiu sestru a potichu, aby ma nik nepočul, som jej povedala, že ideme na prázdniny. Ale že to nesmie nikomu povedať. A ona si to naozaj vzala tak k srdcu, že to vôbec nikomu nevyzradila,“ spomína po rokoch Mária Jurčovičová.
Ďalšie dni boli plné chaosu. Termín na vysťahovanie znel — do troch až štyroch dní. Na stanici ich už čakal vagón, do ktorého si mali naložiť veci. Dievčatá doma nechápavo pozerali, ako mama so starými rodičmi hľadajú na mape dedinku Jasenová, ktorá má byť ich novým domovom. Keď tam konečne dorazili na prahu treskúcej zimy, ubytovali ich aj so starými rodičmi v malej drevenici. Zo začiatku sa im dostávalo od miestnych vlažného prijatia. V tom čase sa totiž práve zakladali družstvá…
,,Čo sú to za ľudia? Mladá žena z mesta s dvoma deťmi — a kde má muža? Snáď prišla robiť nábor na založenie roľníckeho družstva? Veď my to tu nechceme. Hovorili si ľudia, no veľmi rýchlo pochopili, že my nie sme tí zhora vyvolení, ktorí im prišli riadiť život. Začali sa o nás starať. Pred dverami sme našli ráno čerstvé mlieko, tvaroh, zemiaky,“ spomínala v knižke Osudová kaňka aj mladšia zo sestier Jana. Dievčatá ťažkosti nevnímali tak intenzívne, pretože sa dostali do iného sveta — na dobrodružný vidiek.
Vlastne to bola svojím spôsobom úľava. Hoci aj v Jasenovej na Jurčovičovcov donášali, celkovo sa im žilo pokojnejšie. Atmosféra strachu sa vracala až pri návštevách otca. Mária na ne chodila len s mamou, keďže mladšia sestra bola ešte primladá. Keď raz boli na návšteve v Plzni, kde väzni z uránových baní prijímali návštevy, pýtala sa Mária mamy, či je otec križiak. Tá najskôr nerozumela. Až keď si všimla biele ,,terče“ na chrbtoch väzňov, snažila sa to dcérke nejako šetrne, no pravdivo vysvetliť.
Mária napriek nízkemu veku začínala chápať, čo sa deje s ich rodinou. Vedela, že prišiel nový režim, rozumela, že otec je nevinný, chápala, čo to znamená, byť nepohodlný. ,,Stávalo sa to napríklad na Mikuláša. Oslava bola vždy spojená s odovzdávaním darčekov najlepším žiakom v triede a škole. Hoci som mala samé jednotky, ja som medzi obdarovanými žiakmi vždy chýbala. Keď som sa na to spýtala učiteľky, povedala mi, že som si ich nezaslúžila,“rozpomína sa na detstvo Mária Jurčovičová.
Keď sa sestrám v roku 1953 konečne vrátil otec, mladšia Jana zostala najskôr zarazená. Zatkli ho, keď mala iba pol roka, a tak si otca vždy predstavovala ako svojho starkého. Ten bol mohutný chlap s hustými vlasmi. Z ,,prevychovávacieho“ pobytu v jáchymovskych lágroch i obávanej Veže smrti však prišiel vychudnutý muž ostrihaný na ježka, ktorý mal svoje civilné gate v páse nazberané ako sukňu. Chvíľu teda trvalo, kým si s dievčatami k sebe našli cestu.
,,Pamätám sa, že ako jednu z prvých vecí rozprával, že nám so sestrou poceste z väzenia kúpil hrušky. Nechal si ich položené na poličke vo vlaku, no kým bol na toalete, niekto ich ukradol. Povedal nám, že zlí ľudia nie sú len tí v Bratislave, čo nás vysťahovali, ale že sú všade. Jednoducho si uvedomil, že svet sa zmenil,“ dodala Mária Jurčovičová. Hoci mali so sestrou na Orave dobrodružné detstvo, Jana sa z času na čas spýtala, kedy už z prázdnin pôjdu domov. ,,Prázdniny“ napokon trvali 13 rokov.
Statočná mamička
Z domu Rozborovcov bolo vidno celú ulicu až po kostol. Len deväťročnáHedviga sledovala cez okno, čo sa to v jej rodnom Borskom Mikuláši deje. Podedine behali príslušníci s obuškami a mlátili hlava-nehlava každého, ktosa im priplietol do cesty. V tej spleti si Hedvigina mama, tiež Hedviga, všimla, že bijú aj skupinu mladých chlapcov. To nemohla zniesť. Zakričalana dcérku, nech nevychádza z domu a rozbehla sa im na pomoc. Silná žena sastatočne postavila chlapskej presile.
Domov sa vrátila samá modrina. Podliatiny jej večer liečili prikladaním pijavíc. Všetko pred očami zhrozenej Hedvigy. Najväčšie útrapy však ešte len mali prísť. Pani Rozborová doplatila na to, že vždy konala, ako cítila. Keď jej bohatí rodičia zakazovali vziať si chudobného obuvníka, predsa poslúchla svoje srdce. Keď počas vojny potreboval jej židovský strýko spoľahlivý úkryt, ochotne ho potajme ubytovala na povale. Keď prišlo do Borského Mikuláša policajné komando, prvá kričala, aby sa Búrania nedali.
Keď sa vyostrovalo prenasledovanie a zosmiešňovanie kresťanov, na múre pred kostolom v dedine sa objavil nápis ,,Dobrý komunista nebojí sa ani Krista“. Pani Hedviga vzala vápno a v noci nápis pretierala. Druhé ráno potom nespokojne krútila hlavou, keď zbadala, že pôvodný nápis stále presvitá a že ona bude musieť ísť na nočnú šichtu aj ďalší raz. Nečudo, žepre malú Hedvigu bola vzorom, o ktorom hovorí s úctou a nadšením aj dnes, o viac ako šesť desaťročí neskôr.
Matku s dcérou však rozdelila až udalosť, ktorej sa hovorí aj ,,Tri dninijak“. V nedeľu 3. júla poslali komunisti do Borského Mikuláša ozbrojeného agitátora. Ten mal vypité a ľudí doslova urážal. Dostalo sa mu teda nielen nadávok, ale aj kopancov. Štátna moc poslala v odvete do obce najskôr 50 príslušníkov, keď sa však na námestí zhromaždili stovky ľudí, ktorí prišli chrániť pána farára, do dediny poslali ďalších 300 policajtov, ktorých predtým ,,posmelili“ alkoholom. Masaker trval tri dni.
Potom bolo ticho. Prešli dni, týždne, mesiace. Malá Hedviga sa pripravovala na veľkú zmenu. Z rodičovského domu naraz odchádzali jej dvaja starší bratia. Jeden na vojnu, druhý študovať za kňaza. Napokon sa však lúčila aj mama. ,,Presne si pamätám ten moment, keď po ňu prišiel žandár namotorke. Mal takú veľkú pušku. Povedal mame, že idú do Senice, kde ju budú vyšetrovať a pušku jej dal dokonca na plece,“ opisuje rozlúčku s mamou Hedviga Velická.
,,Hedulko, varuj, a keď tata dojde, povedz mu, že ked sa nevrátim za týden, dojdite mňa navštíviť do Senice,“ spomína Velická a ako vždy, keď cituje mamu, prejde plynule do záhoračtiny. Malá Hedviga prežívala ťažký týždeň, ktorý takmer celý preplakala. Otec bol ako obuvník stále na cestách, a nebyť dobrých susedov, bola by so svojím žiaľom zostala celkom sama. Keďže mama sa naozaj ani o týždeň nevrátila, vybrali sa za ňou do Senice. Zbadali ju už zvonka, kývala im spoza mreží.
Každé ďalšie stretnutie však bolo trpkejšie. ,,Kdesi cez známych sme sa dozvedeli, že ju budú prevážať vlakom do Bratislavy. Na chvíľu sme sa vtedy stretli na stanici v Kútoch. Otec mi však vravel, že sa za ňou nesmiem rozbehnúť, lebo ju policajt zastrelí. Takto ma strašil, aby nenastal nejaký konflikt. Tak sme si s ňou len tak nenápadne zakývali,“ pokračuje Velická.V Bratislave počas dvoch návštev už videli kedysi 105-kilovú ženu ako vyziabnutú a dobitú žienku.
Návštevy v Justičnom paláci a neskôr v nemocnici medzi bláznami obepreplakali. Hedviga rozprávala mužovi a dcérke, že ich už nikdy neuvidí. ,,Hovorila mi stále — poslúchaj, uč sa, neboj sa. A plakala.“Ľudia vtedy ešte nemali vymyté mozgy, takmer každý v dedine to vnímal rovnako ako deväťročná Hedviga. Jej mamu vzali neprávom, pretože chránila pána farára. Keďže otec bol stále na cestách, žila takmer ako sirota. Sama bola aj vtedy, keď si ju na Troch kráľov zavolal von z triedy pán učiteľ.
,,Hovoril mi, aby som dala odzvoniť, lebo jeden policajt prišiel povedať, že mama zomrela,“ spomínala Velická. Oficiálna verzia bola, že skonala na zápal stredného ucha. Ako však vyšlo najavo neskôr, pri vypočúvaniach vzdorovala, a tak ju bitkami doslova umučili. Po problémoch sa Hedvige Velickej podarilo vyštudovať za učiteľku. ,,Najhoršie bolo, že sme o tom nikde nemohli hovoriť. A napriek tomu, že som komunistov odmalička doslova nenávidela, musela som v tom ďalších štyridsať rokovžiť.“
Očami detí
Pravda vám tento rok prinesie sériu reportáží — Očami detí. Pokúsime sa v nich zachytiť, ako kľúčové udalosti československej histórie prežívalití najmenší. Dnes si berieme na mušku politické procesy z päťdesiatych rokov, počas roka sa ešte vrátime k oslobodzovaniu Československa, invázii z roku 1968 a nežnej revolúcii z roku 1989. Vždy pohľadom pamätníkov, ktorív čase udalostí nemali viac ako desať rokov.
Milan Čupka
Reportér Denník Pravda