Paní Juliana Brezinská, dcera ze Slovenska, nám poslala zajímavý dokument. Přepis rozhovoru se svou maminkou v roce 1990. Tento svůj příběh zaslala na Výzvu ke spolupráci prostřednictvím elektronických médií, uveřejněnou na našich stránkách.
Rozhovor s mamičkou byl nahrán na diktafóne v roku 1990, ktorý mi daroval Tibor Divinec z Kanady. Přepis rozhovoru s mamičkou som písala autenticky, teda s chybami, v nárečí, akým hovorila. Presné znenie na kazete je nasledovné :
“ Keď som mala tri malinké deti, otecko bol zavretý, tak sme chodievali do lesa k soche Panenky Márie. Tam sme sa modlili a tam sme plakali, aby nám Pán Boh pomohol. Raz som bola tak veľmi chudobná, že som nemala ani koruny. Tak som vzala otcove knihy na chrbát a pešky som išla do Nitry predať ich do antikvariátu. A viete, čo som dostala? Pätnásť korún. Vtedy som sa rozbehla, utekala som k rieke, že sa utopím. A tam sa mi zjavili v rieke moje tri deti. Tak som sa rozobrala ako zo sna, utekala som naspák k autobusu. Potom som neišla domov peši, lebo som mala vo vačku 15 korún. Ale na druhý deň — hovorí sa — Kde je núdza najväčšia, pomoc Božia najbližšia — na druhý deň som dostala od otca z Talianska dvatisíc korún. Už zas sme mali za chvíľku chlebíka, pokoj.
Raz prišli esembáci, tuhá zima bola, veľký sňach ból a prišli pre mňa na aute, aby som išla do Nitry na vyšetrenie. Ale ja som sa rozplakala, utekala som bratovi Jožkovi, že — Brati moji nedajte ma, lebo ma iste zavrú a čo budú moja mama s tými tromi deťma robiť. No ale nedala sa nič robiť, musela som ísť. A poobede od troch hodín ma vyšetrovali do rána do troch. Tak mi zle robili, ukazovali mi všelijaké fotky, a nikoho som nepoznala — Nepoznáš ho? — plésk mi jednu. Nepoznáš ani tohto? — plésk mi druhú. Fajčil, dym mi do očí fúkal, dal do papuli vodu, frkol na mňa, celá som bola mokrá, zima mi bolo, lebo bola veliká zima, v nekúrenej izbe a už keď som nevládala nič povedať, tak ma vlékli Králikovi na čaj, že či mám peňáze? — našťastí som mala dvadsať korún ve vačku, ná tak som si tam čaj kúpila a zas ma vlékli naspák na súd. A ešte do troch hodín stále, stále sa ma vypytovali, ale sa vymíňali ale štyrá, keď jeden ustal, došov druhý, tretí, a jeden všetko, čo som povedala klepal na stroji. Ale tak som bola utrápená, že ozaj som nikoho nepoznala. Keď ma tak mlátili a tak mi zle robili, tak som povedala, že šeckých poznám. Bárs som nepoznala. Povedala som, že poznám všeckých.
No hovorili — Tak sa oblečte,— a tak som sa oblékla a išli sme ven, salla som do auta, vézli ma tak poza súd a tam sú také dverká, kade sa chodí do vaznici.Otvorili dvere, tam ma sotili a tam bol staručký kurič, čo si tam kúrev, taký vrátnik a oni išli núter do vaznici a mňa nehali tam. A ja som sa pýtala toho dedka, či sú tam aj ženy zavreté, lebo som celkom bola vtom, že už ma zavrú. Ale volačo písal a keď očul kroky, že sa vracajú, hodev to do kachiel.Zas ma vyvédli ven, aby som sadla do auta, už som myslela, že ma vezú domov. Ale zatočili jako k nemocnici, tam oni majú kasáreň žandári. Zas ma tam vezli, tam popstáli, skočili dole, len šofér ostal a pýtam sa toho šoféra Prosím Vás, tu je vaznica, lebo kde pojdem, čo? — Pojdete domov, len si išli záť zbrane, aby tí vaši brati ich v Cabaji nepostrílali. Tak potom už došli, donésli si zbrane a zavézli ma domov, ale prekutali nám celý byt a len hľadali, voľačo hladali, všetko brali čo našli, rozhádzali celý byt. A povedali mi — na druhý deň ešte aby som donésla voláky lístek od tých desaťtisíc, čo mi muž poslal, že tam bol voláky lístek. Ja som im darmo tvrdila, že nevím o žádnom lístku, ale mi povedali, že aby som ten lístek našla, na druhý deň ho na súd donésla. Tak som si so sebou zobrala Helenku a povedala som babičke, — Helenku si zato berem, že až by som ostala tam, aby vedeli, že som zavretá. Došla som na súd, išla som tam na poschodí, kde ma vyšetrovali. Bolo zamknuté. Zas som išla dole a pýtam sa vrátnika — Prosím Vás a kde sa tí páni, čo ma vyšetruvali, kázali mi donésť nejaký lístek a ten vrátnik hovorí — Načo ste prišli, choďte vy domov! Tak som išla veselá s Helenku domov. No ale čo potom o dva mesáce bov súd. Súdili, súdili šelikoho, aj tých čo som nepoznala a potom už aj mňa vyšetruvali, že tých desaťtisíc, čo mi manžel poslal — že to som mala štátu odovzdať a zato dostanem dva roky. Na dva roky som bola odsúdená. Ja som vtedy skoro odpadla, ale jeden dobrý sudca ma chytil, lebo advokát to bol od chrbta a hovoril : Pani, nebojte sa, to len podmienečne. Jaj, zas som veselá išla domov. A netrvalo ani mesác, nejaká amnestia bola a došóv mi papír, že všetko mi odpúšťajú tak jak keby som nebola súdená. A vtedy som si tak vzdychla: Bože, a načo bolo toto všecko trápení, keď čil mi šecko odpúšťajú? Keď som sa musela z Bratislavy vysťahovať s mojimi deťma, tak som nevedela čoho chytiť, bola som bez koruny, tak som začala šiť. Bár som nevedela, ale bieda naučí šecko. Začala som šiť, ale ľudia zle platili, niekto zaplatil, rodina stela aby zadarmo šila, no ja som bola odkázaná len nato. Sem-tam mi muž poslal balíček, a tam boli nejaké sklenné punčochy, ručníky, — to som predala,, tam som sa šelijako potom živila lepší. Ale som musela živiť aj rodičov, lebo tí boli kulaci , nedostávali chuďátka žádny dóchodek, tam som musela chovať rodičov aj tri deti. Móžte si mysleť, čo to na mňa bolo! Ja som šila ve dne-vnoci. Keď bola svatba, alebo nejaký bál, to som aj celú noc šila šaty — nevestám, družičkám,. No potom začali aj cigáni chodiť, víte, aj som ušila, aj neplatili. Keď som si išla pýtať, steli ma žandárom dať, že šijem načérno, ešte že ma udajú, tam mi potom vôbec neplatili. Tak som potom šitie nechala. O pár rokov som začala na JRD robiť, dne mi moje malé deti pomáhali. Julka mala — koľko si mala? — ale devať rokov — už si mi chodila pretrhávať repu a tak sme už robili, keď sme nevládali — šesť rokov som tam robila. Bola by som tuším už umrela od trtápeňá, roboty, tak som si našla v Nitre robotu na Pedagogickej fakulte upratuvačku. Tam som robila do 7O rokov. Tam som už zarobila najprv 600 korún, potom 800 aj tisíc — jój, to už bola som velice bohatá.
Helenka, keď mala 15 rokov — ťažko ju prijali aj za učnicu, keď si vybavuvala papíre, musela klamať, že otec nie je vo vazení, aleže je otec chorý. No tak horko-ťažko ju tam /do Partizánskeho — Závody 29.augusta/ prijali. Ona tam, chuďátko, potom robila. Tak som aj od tej potom čakávala kolkorázy korunky./Z prvej výplaty mi donésla bábiku/.
A raz sa pamatám, že Ruženka už chodila do gymnázia a išli tam do Partizánskeho na exurziu a tam sa náhodou s Helenku stretla. No a čo len mamičke kúpime? — sa radili. Tak mi kúpili šaty. Aj som ich velice potrebovala, ale ja som najprv čakala voláke korunky. Lebo tu bola ešte Julka malá, tú bolo treba šatiť, chovať aj rodičov. A keď to Ruženka vybalila, videla, že mi slze vypadli, hovorila — Mamička, ná čo sa ty netešíš! Keby si vedela s akou radosťou sme tu to kupovali. A jakou radosťou ti to nesiem a ty plačeš! — Ale deti moje, veď sa teším, šak nemám druhé šaty, len títo, nemám si ani čo do kostola oblécť, aj tým som sa tešila, keď ja som čakala voláke korunky. No ale šak Pán Boh nám pomohol. Zato ždycky sme žili. Ešte som si dve deti dala aj na gymnázium. Ešte dokonca Julka aj na hudobnú chodila. Ale ani nevím,keď si tak pomyslím, z čoho a jako — ale hovorím : Kde je núdza najvyššá, pomoc Božá najbližšá!
Julka, aj Ruženka, keď bola študentka chodila do tabáku, do Baraníkov — sestre chodili sme k mašine /to zadarmo/. Aj Julka chodila do tabáku, aby si aspoň na šatky, alebo na knižky zarobila cez prázdniny a tak sme sa trápili šelijako.“