Přišel mi ještě jeden e-mail ze Slovenska. Byl napsán narychlo, poslán
pozdě, ale neměla jsem to srdce pisatelce sdělit, že už je víc než týden
po uzávěrce. Udělala bych chybu. Čtěte se mnou:
Návšteva otca vo väznici v Leopoldove
Moje detstvo bolo popretkávané rôznymi udalosťami. Striedala sa radosť i bolesť. Láska i nenávisť. Bezstarostnosť i napätie. Ale najviac si v živote vytrpela najstaršia sestra Elenka, ktorá už od štrnástich rokov musela ťažko pracovať v Závodoch 29. augusta v Partizánskom a bola živiteľom rodiny. Málo zarábala a aj to musela dávať mamičke na obživu celej našej rodiny. Odišla z domu iba v jednej sukni a pulóvriku. Mama jej nemohla dať peniaze ani na zásteru. A predsa z prvej malulinkej výplaty mi kúpila ozajstnú bábiku v kroji. Bol to najkrajší darček, na ktorý nikdy nezabudnem. Stredná sestra Ruženka a ja sme nemohli študovať na vysokých školách.
Najväčšie napätie v našom dome nastalo správou návštevy otca vo väznici v Leopoldove. Mama mala starosť ako ušetriť peniaze na cestu, zadovážiť opateru pri starej babičke. Ja som tieto návštevy zo srdca nenávidela. Dokonca som mala z toho prostredia strach i z prchkej povahy otca. Zdravotný stav otca sa zhoršoval čoraz viac surovými podmienkami pri vyšetrovaní. Keď si predstavím, že dlhé roky bol v samotke, nedivím sa, že bol aký bol.
“Julinka, vypýtaj sa na zajtra zo školy, pôjdeme za oteckom,” — povedala mamička
raz ráno, keď som sa obliekala do školy. Z toho, že sa ulejem zo školy, som sa tešila. Ale
že opäť pôjdem do väznice, to ma nelákalo.
Keď sme prišli do Leopoldova, všetci návštevníci sme sa zhromaždili v jednej miestnosti oproti väznice. Obidve s mamou sme sedeli napäté a báli sme sa, čo zase bude. Zrazu do miestnosti vstúpil jeden dozorca. Návštevy vyzývali podľa abecedy. My s mamou sme sa dostali na raz o dve hodiny po rozhovore s dozorcom.
Kráčali sme tmavým betónovým vchodom, ktorý sa mi zdal nekonečne dlhý. Potom nás doviedli do veľkej svetlejšej miestnosti, ktorá bola v prostriedku predelená hrubým priehľadným sklom. V ňom bolo niekoľko otvorov, cez ktoré sa návštevy s príbuzným väzňom mohli dorozumievať a podať si ruku. Ak nepozeral všadeprítomný dozorca, mohli sme cez otvor podať balíček cigariet, alebo ceruzku a papier.
“Servus Ďulko. Už sme tu. Ako sa máš?” — prihovorila sa prvá mama.“Ako sa môžem asi mať,” — skríkol hneď na mamu otec, — “Nevidíš tohoto bastarda ako čumí na mňa?” “Pán Patúc, chovajte sa slušne, lebo preruším návštevu.” “Len sa opováž!” — otec chcel pokračovať v svojom komentári, keď ho mama prerušila.“Ďulko, predstav si, Elenka si už na seba zarába. Ruženka sa bude vydávať. Minulý týždeň som bola s učiteľkou hudobnej školy a povedala, že Julinka má talent.” — obrátila sa na mňa, “no povedz niečo oteckovi aj ty.”
Ja som však zo seba nevedela dostať ani hlások. Bála som sa otca a nikdy som nevedela, čo mám povedať. “No, teda, povedz, dcérka, ako sa ti vodí.” — opýtal sa otecko. Mlčala som ani ryba.“Však sa ona osmelí, nechaj ju. Radšej hovor niečo o sebe. Si zdravý?” “Máš rozum, Ruženka? Zdravý a tu?” — a začal sa rehotať a obracal hlavu za dozorcom.“Ďulko, Ďulko môj, mierni sa. Aj my trpíme, vyšetrujú ma každú chvíľku, pozri už mi koľko zubov vybili.“ — hovorila ho mama. Ale to bolo iba polienko do ohňa. Otec sa tak nahneval, začal strašne hnevať . Preto dozorca prerušil návštevu,
Tak sa stávalo, že po niekoľkých minútach sme museli predčasne opustiť väznicu. Mne sa uľavilo. Celý čas som ani nedýchala. Preto keď sme peši kráčali po moste smerom z Leopoldova do Hlohovca ku krstnej mame, bola som nevýslovne šťastná, že to máme za sebou. Už som sa nevedela dočkať, ako sa zvítam s krstnou mamou, jej dcérou Rózikou a jej synom Ivanom. Most sa mi zdal nekonečne dlhý.
“Krstná mama, kde si, krstná mama? Už sme prišli?” — nevedela som sa dočkať, keď sme vstúpili do dvora. “Slniečko moje! Čo ste nenapísali, že prídete! Vitajte, Poďte ďalej.” — s úsmevom som vletela do náručia krstnej mamy. Keď sme sa všetci uvítali, nechala som mamu samu s ňou a ja som sa pobrala hrať sa na dvor. Počula som iba vzlyky, plač mojej mamičky. Potrebovala niekoho, komu by sa vyžalovala, pretože pred babičkou a nami deťmi sa vždy snažila byť veselá.
Navečer nám krstná mama dala menšie darčeky. Mame zabalila niekoľko koláčov na cestu a vyprevadila nás na železničnú stanicu. Vo vlaku som zistila, že mi darovala krásnu knižku. Celú cestu som čítala a keď sme pricestovali domov, už som sesternici Marike rozprávala obsah knihy.
Obidve sme knihy len tak hltali. Nasávali sme ich do seba ako kompjuter. Z leporél sme si robili izby a v nich sme čítavali všetko, čo nám prišlo pod ruky, od poézie, cez prózu, katolícke časopisy, až po knihy písané v švabachčine. Tie sme museli lúštiť za pomoci babičky. Najradšej sme mali Bibliu, Sybilu a Babičku. V nich bola minulosť, prítomnosť i budúcnosť. Z budúcnosti sme mali trochu aj strach. Často sme fantazírovali a v mysli sme sa prenášali do ďalekej budúcnosti. Bolo fantastické a povznecujúce.
Krásne pocity som mávala vtedy, keď som prišla z kostola, zo svätej spovedi a svätého prijímania. Babička bola na mňa milšia, lebo predtým som ju i mamu odprosila za všetko zlé, čo som im od poslednej spovedi spôsobila. Niekoľko dní som bola krotkejšia a vo vnútri som mala akúsi čistotu, ktorú ani teraz neviem opísať. Modlila som sa i za otecka, ktorého som sa tak veľmi bála.
Šaty pre mamu
Blížil sa mesiac marec. V strede mesiaca mala mamička narodeniny. Zhodou okolností Ruženka bola z práce na zájazde v Partizánskom, tak navštívila na internáte sestru Elenku.“Elenka, poďme mame niečo kúpiť k narodeninám. Mám tu stodvadsať korún.” “Poďme ale teraz, lebo robím poobede.”
Chodili po obchodoch kade — tade, ale na nič nevedeli prísť, čo len kúpia mame. “Ruženka,
a čo keby sme jej kúpili šaty. Veď žiadne nemá. Do kostola chodí iba v tej starej sukni
a po dome iba v jednej zástere.” “Fantastické!” — skríkla Ruženka, —
“že sme na to skôr neprišli.”
V obchode vyberali, hľadali, prezreli všetky vešiaky, kde boli šaty. Až zrazu objavili pekné hnedé šaty s rovnou sukňou a pri krku s pekným limčekom. “Tá bude prekvapená, keď jej to prinesiem!”
Ruženka sa už nevedela dočkať, kedy odovzdá mame tajuplný balíček. “Čo si mi to doniesla, Ruženka?” — vyvaľovala mama oči na niečo, čo bolo zabalené v kvetovanom baliacom papieri. “Len si rozbaľ, mami. To sme ti s Elenkou kúpili k narodeninám.”
Mamička pomaly odbaľovala papier. Dávala pozor, aby ho veľmi neporušila, lebo aj ten sa jej zišiel na strihy. Keď darček vybalila a uvidela nové šaty, rozplakala sa. Najprv Ruženka si myslela, že od šťastia. Ale keď mama dlho plakala, opýtala sa. “Mami, prečo plačeš? Netešíš sa?” “Ale teším, dcérenka, teším. Ale ja by som k narodeninám čakala radšej nejaké korunky. Veď je tu ešte Julinka. Mali by sme z čoho kúpiť chlebíka a mliečko. Ide Veľká noc a ja nemám pre ňu ani na topánočky.”
Ruženka sa urazila a chcela odísť z izby. Ale mama ju chytila do náručia a dlho plakala. “Ale aj tak vám ďakujem. Veď nemám žiadne šaty. Veľmi sa mi zídu.” Mama si potom kľakla k oltáriku Panenky Márii a ďakovala za dar. Úpenlivo prosila, aby jej Pán Boh pomohol s kúpou topánočiek pre mňa. ¨
Prišla Veľká noc a mame sa podarilo za ušitie našetriť nejaké peniažky na krásne snehobiele celé topánočky. Tak som si v nich prvýkrát vykračovala na svätú poklonu. Mamu som držala za ruku a neustále som sa dívala na topánky. Keď mi zašli trochu prachom, zohla som sa a vreckovkou som si ich preleštila. Na ten šťastný pocit nikdy nezabudnem. Boli sme síce chudobní, ale nesmierne šťastní za každú maličkosť. Ľudia sa nám stránili, tak sme si sami pomáhali ako sme len vedeli.
S pomocou Božou som vychodila základnú školu a s problémom som nastúpila študovať na Strednú všeobecno — vzdelávaciu školu do Šale. Finančne nám pomáhala Elenka i Ruženka. A samozrejme na Vianoce aj krstná mama. Na jej fantastické vianočné oblátky nezabudnem. Pri spomienky mám v ústach ich príjemnú chuť a vôňu. Veď s medom a cesnakom boli najlepšie.
Raz mi krstná mama odcestovala do Kanady za svojim synom Tiborom. Strašne som sa o ňu bála, či sa nezrúti lietadlo. Ako príde, kedy príde domov. Kedy príde do Cabaja, čo mi prinesie. A dočkala som sa dňa, kedy prišla, poukazovala fotografie Tiborovej rodinky, pohľadnice z Ontária a nakoniec mi do rúk vložila väčší ľahší balíček.“Čo to je?” “Si zvedavá, nuž rozbaľuj!” S trasúcimi, nedočkavými rukami som nešetrila papierom a zrazu z balíka sa vykotúľali biele klbká opravdickej vlny.“Veď to je na štrikovanie!” — zhíkla som. Húževnato som rozmýšľala — musím sa naučiť rýchlo pliesť svetre.“Krstná mama, ďakujem.” — a už ma nebolo. Letela som s klbkami za Marikou.“Pozri, Marika! Aj ja budem mať konečne nový uštrikovaný sveter.”¨“A kto ti ho upletie?” “No sama!” — hrdo som sa vypäla. Až vtedy som sa zľakla a v duchu sa bála, či to dokážem. Ďalšie dni som sedela ako prikovaná vedľa krstnej mamy na starej pohovke a učila som sa prvé očká, hladké, obrátené. Začatie riadku, ukončenie riadku. Lem mi pomohla urobiť krstná mama, ale ďalej, keď sa postupovalo iba hladkými očkami, nechala ma štrikovať samu. Odvtedy mám strašne rada ručné práce.“Vďaka, krstná mama!”
Smrť babičky
Mamička, keď už nemusela opatrovať svoju matku, nastúpila pracovať do družstva. Bola to veľmi ťažká práca. Veľakrát som musela vynechať školu aj na dva týždne a pomáhala som jej na roliach pretrhávať, okopávať, lámať kukuricu a podobne. Ráno zavčasu sme kráčali za dedinou na role. Na obed sme zjedli jeden krajec chleba, zapili vodou a do večera sme znovu pracovali, až kým sa nezvečerilo. Z rána som si pri práci vyspievala všetky pesničky, ale keď zapadalo slniečko, už som nevládala ani rozprávať, nie ešte spievať.
Susedom pomahávala celá rodina a my s mamou sme boli ako dve siroty. Elenka bola
v Partizánskom, Ruženka sa vydala a odišla bývať do Svidníka. Tak mi neostávalo nič
iné, iba mame pomáhať. Ale nepriečila som sa. Robila som rada, iba sme na ňu nestačili. Mamička by sa aj zodrala,
keď jej jedna známa poradila, že potrebujú na jednej škole upratovačku. Mama sa bála cestovania
do Nitry, ale nakoniec si tam zvykla. Našla si tam veľmi dobrú priateľku Katku. Jej sa mohla dosýta vyžalovať
a vyplakať. Tá ju najlepšie vedela pochopiť a rozveseliť. Začala krásne vyšívať. Pri nich sa
cítila najšťastnejšia.
“Pozri sa, Julinka, čo som dnes vyšila.” — šťastná ukazovala na plátne ružičku, ktorú práve dovyšívala. Ružička bola červená, stebielka tmavohnedé a lístky zelenkavé. Keď vyšívala rôzne ornamenty, používala veľmi pestrých bavlniek. Ja som mala najradšej dve — tri odtiene. “Krásne, krásne, mami.” — pochválila som jej prácu, — “a aký lem urobíš. Strapce, či ažúrku?”“Ešte neviem. Opýtam sa Katky.”
Roky pomaly plynuli. Ja som skončila školu s maturitou. Snažila som sa po dvakrát dostať na vysokú školu, ale neúspešne. Dôvod — otec bol politický väzeň. Zakaždým som to ťažko znášala a tak strašne som chcela študovať.
Juliána Brezinská, roz. Patúcová