„včera vo večerných hodinách, doma v kruhu svojich blízkych zomrela moja svokra Mária Pešeková.Nikoletta“
Posledná rozlúčka bude 16. marca o 10tej hod. v gréckokatolickej katedrále Narodenia presv. Bohorodičky, Moyzesova ul. 40 v Košiciach.
Už nikdy neuvidíme milou tvář ani neuslyšíme vždy pečlivě volená Máriina slova. Její nezapomenutelné vystoupení za slovenské Dcery na křtu Osudové kaňky http://vimeo.com/33146549 si můžeme zopakovat aspoň takto. Odešla v sobotu 9. března 2013. https://www.dcery.cz/?nid=710
Paní PhDr. Mária Pešeková vystudovala na Karlově univerzitě sociologii a učila ji v Košicích viz http://web.tuke.sk/ksv/sociologia_ucebne_texty.pdf
Majo, děkujeme za všechno a loučíme se s Tebou. Ale vzpomínky zůstanou.
Nekrolog napsaný Máriou a Tomášem Pešekovými, dětmi zemřelé:
Dňa 9. marca 2013 nás navždy opustila dcéra politického väzňa Mária Pešeková, rodená Horňáková. Narodila sa na sklonku 40. rokov do rodiny gréckokatolíckeho kňaza Michala Horňáka, ktorý pôsobil v Choňkovciach vo farnosti Zvestovania Presvätej Bohorodičke. Jej rodičia mali už dvoch synov, jediná dcéra im počas vojny zomrela. Mama veľmi túžila po ďalšom dieťati a s týmto úmyslom sa utiekala k Bohorodičke, v júli 1948 vykonala púť do Levoče. Takmer do roka a do dňa Boh želanie rodičov vyslyšal, keď sa im 1. júla narodilo najmladšie dieťa, vytúžená dcéra. Na znak vďaky Bohorodičke dostalo dievčatko meno Mária.
Do života rodiny však skoro na to svojimi pazúrmi zasiahol komunistický režim, ktorému otec Michal odmietol poslušnosť. Hoci jeho rozhodnutie nepoddať sa režimu prinieslo rodine mnoho trápení a problémov, nikdy to neľutovali. Po otcovom prepustení z väzenia sa rodina musela z Východného Slovenska vysťahovať. Útočisko našli v Karlových Varoch. A tak 6 ročná Mária ovládajúca iba zemplínsky dialekt, nastúpila do základnej školy v západných Čechách. Veriaca, dcéra politického väzňa, východniarka v Karlových Varoch. Vytŕčať z radu — to akosi vždy patrilo k jedným z jej charakterových rysov. Ťažko bolo vtedy pochopiť malému dievčatku takú „krivdu“, že všetci spolužiaci mohli byť pioniermi, len ono nie, hoci patrilo medzi najlepších v triede.
V Karlových Varoch vychodila Mária tiež strednú školu a po uvoľnení politickej situácie mohla začať študovať sociológiu a pedagogiku dospelých. Počas štúdia v Prahe bola aktívna v podzemnej Cirkvi, kde sa zoznámila so svojím manželom Ladislavom pochádzajúcim z Levoče. Po svadbe sa usadili v Košiciach a vychovali spolu tri deti.
Ako dcéra bývalého politického väzňa sa pred rokom 89 nemohla profesionálne realizovať vo svojom odbore, a tak spočiatku pracovala v knižnici a venovala sa vzdelávaniu dospelých. V roku 1990 sa konečne mohla vrátiť k sociológii, keď ju začala prednášať na Technickej univerzite v Košiciach. Predmetom jej odborného záujmu bola téma rodiny a to aj v rámci publicistickej činnosti v rozhlase a tlačených periodikách.
Svoj príbeh z detstva krásne napísala v knihe spomienok detí politických väzňov editorky Zuzany Vittvarovej Osudová kaňka.
Od roku 2008 bojovala so zákernou chorobou, napriek tomu ale zostala aktívna až do konca. Svoj boj prehrala 9. Marca 2013. Poslednou odpoveďou ale ostáva jej vlastné motto z publikovanej poviedky Cesta do Ilavy: „Všetci by sme chceli v živote vyhrávať. Dnešná prehra, môže byť výhrou v budúcnosti.“