Cesta do Ilavy
- Datum: 13.1.2009 v 15:21,
- 3 komentáře
-
Těš se, milá čtenářko či čtenáři, máš před sebou příběh napsaný krásnou slovenštinou. Je ze života dítěte politického vězně, takže nejde o příběh veselý, ale v každém směru jazykově a literárně hodnotný.
Motto: Všetci by sme chceli v živote vyhrávať. Dnešná prehra, však môže byť našou výhrou v budúcnosti.
Východná časť Slovenska má svoje osobité čaro. Hornatú a lesnatú časť striedajú nížiny a dediny sa tu podobajú jedna druhej. Domy postavené z obidvoch strán hradskej, vyzerajú ako ovečky v maštali, ktoré obstúpili válov a trpezlivo čakajú, čo sa v ňom objaví.
Cesta spája obyvateľov dediny s okolitým svetom. Po nej sem prichádzajú nielen autobusy a nákladné autá s čerstvo upečeným chlebom, ale i nečakané a desivé správy. Padajú na miestnych ako ťažké balvany. Tých chvíľach sa vzďaľujú od svojich každodenných povinností, zabúdajú na úrodu kukurice, melónov a tabaku .
Často sa cítia úplne bezradní, zgniavení udalosťami, ktoré sa na nich v posledných mesiacoch valia a valia. Pripadá im to strašnejšie ako vojna.
Päťdesiate roky otriasli celou spoločnosťou. Všetko bolo hore nohami, nikto nevedel, čo bude zajtra. Ich kostol bol už vyše roka zamknutý, kňaza odvliekli násilím…vraj dajú iného.
Odkedy komunisti rozhodujú o prideľovaní kňazov do farnosti?
Stačí vraj tak málo, dať len jeden podpis! Súhlasiť tak s prestupom ku pravosláviu!
Dá sa viera, Cirkev meniť vymeniť ako košeľa? Za lepšiu? Mnohí o tom v duchu rozmýšľali,
ale nahlas sa neopovážil nikto povedať ani pol slovka. Viera je predsa základom ich života, dar zdedený
po predkoch, nemožno sa jej predsa len tak ľahko vzdať!
Dedinskú cestu mali najradšej deti. V lete , keď trocha popršalo, vytvoril sa z múčneho prachu pri ceste jemný mazľavý krém. Po daždi vybehli deti z domov a už tancovali v blate. Bosými nôžkami rýchlo, rýchlo, o preteky miesili ten jemnučký, mäkučký teplý poklad. Pritom výskali, smiali sa , spievali, šantili celým svojím srdcom. Ak sa na oblohe objavila dúha, ich radosť nemala konca kraja. Škoda len, že nepršalo každý deň.
Slnko rýchlo vysušilo cesty a poddajná blativá hmota sa premenila na prach. Bol taký jemnučký že sa svojou hebkosťou podobal tomu najluxusnejšiemu púdru. I to bola príjemná hra. Bosé nôžky sa do neho s pôžitkom ponárali, strácali a zasa vynárali. Vyžadovalo to však veľmi pomalé pohyby, pretože o chvíľu veľký mrak prachu deti celkom zahalil. Dospelí sa často preto hnevali a deti napomínali.
Blato bola najkrajšia hra, každý tam mohol použiť svoju fantáziu, svoje vlastné tempo, svoj rytmus a tak sa nechať unášať nádherným pocitom radosti a voľnosti. Darmo, blato pri ceste — to bol hotový poklad.
Približne uprostred dediny v jednom z tých jednoduchých skromných domov, spí v prednej izbe žena a jej tri deti. Ona už vlastne nespí. Pozerá sa na hodiny a potom tíško vstáva. Opatrne sa pohybuje po izbe, v ktorej ostalo len veľmi málo voľného priestoru. Vyzerá to tu skôr ako sklad nábytku… Opatrne, aby nikoho nezobudila sa oblieka a o chvíľu je hotová. Musí ešte zobudiť dcérku.
Päťročné dievčatko tvrdo spí. Usmieva sa zo spánku. Čo sa jej asi sníva ? Aspoň sny nech má krásne, keď život je taký tvrdý. Rozmýšľa žena a ďalej sa díva na spiace dieťa. Zrazu nevie, čo má robiť. Má ju zobudiť? Zobrať ju tam…? Nebolo by predsa lepšie, keby zostala doma? Je to rozumné zobrať ju zo sebou? Bože môj, čo je rozumné ? Čo je správne ?Žena ostane chvíľu stáť v rozpakoch a ….náhle sa rozhodne!„ Vierka, Vierka, vstávaj, už je čas!“Dieťa sa v posteli pomrví a spí ďalej.„ No tak vstávaj, dieťa moje. Musíme sa poponáhľať, nesmieme zmeškať vlak! Ideme za oteckom !“Dieťa sa ospanlivo naťahuje a len pomaličky otvára oči.„Veď je celkom tma. Nič nevidím. Prečo nezasvietiš lampu ?“Otecko…otecko ….aha, veď my dnes ideme za ním ! Orientuje sa dieťa pomaličky.Tá prechádzka po záhrade to bol iba sen, škoda, povzdychne si dieťa .Taký krásny sen to bol. Otecko ju držal za ruku a boli spolu…….ach, ako im len bolo dobre spolu!Ta záhrada bola taká prekrásna. Bolo tam toľko ovocných stromov! Jabĺčka, hrušky, slivôčky, dule a voňavučké marhuľky. Všetko bolo také lákavé, len natiahnuť ruku a jesť, mňam. Už dávno nejedla toľko dobrôt…prežíva svoj sen ďalej.
Mama ju zobudila a …sen sa rozplynul, aká škoda! A čo ak dnes sa práve splní ? Uvidí otecka a bude ho držať za ruku a už ho nikdy , nikdy nikam nepustí ! Toto rozhodnutie jej dodá silu. Rýchlo vstáva a za pár okamihov je pripravená na cestu.
Jaj, modrá taštička chýba! Tam je predsa darček pre otecka! Takmer na to zabudla. To by bola smola!
Pred domom už stojí voz s koňmi a sused Tkáč im kýva na pozdrav.„Ponáhľajte sa, aby sme nezmeškali vlak!“Tí dospelí sa stále niečoho obávajú a sále sa ponáhľajú. Ako by mohol ten vlak odísť bez nás? Veď my dnes ideme ku oteckovi, čuduje sa v duchu Vierka.Silné ruky uja vydvihnú malú slečnu a položia ju do voza, je tu kopa voňavého sena a pokrovec. Mama si skryje hlavu do veľkej šatky a voz sa dá do pohybu. Dospelí sa spolu ticho zhovárajú, ale dieťa ich vôbec nevníma.
Zrazu sa preľakne. Taštička ! Hneď sa aj ukľudní. Taštička je navlečená na ruka a Vierka ju ani necíti. Spokojne zatvára oči a myslí na otecka.
Pamätá sa na poslednú jeseň na ich krásnej fare. Vtedy ku ním prišlo veľa ľudí. Boli to ujovia u iných fár, mnohých Vierka poznala. Doniesli je cukríky — to bola veľká vzácnosť ! Vierka mala cukríky veľmi rada.Všetci hovorili čudnými tichými hlasmi, vyzerali, akoby mali ísť na pohreb, vtedy ale nikto nezomrel, to vie Vierka presne.Všetci sa zavreli do oteckovej kancelárie a tam hovorili a hovorili, dlho, dlho. Mama im chystala nejaké občerstvenie, nemala na Vierku čas. Aj mama bola taká čudná, nerozprávala sa s ňou, nedala jej žiadnu robotu, nikto ju nepotreboval , akoby tu ani nebola.Vytiahla z drevárne hrable a pokúšala sa hrabať spadané lístie. Hrable boli veľké a ťažké, nechala ich bokom , a rukami zbierala lístie a nosila ho na hromadu. Najviac ho bolo bol veľkým orechom. Rozložitý strom mal bohatú korunu a každý rok prinášal bohatú úrodu. Jeho plody boli drobné, neobyčajne tvrdé a nepoddajné. Škrupina dlho odolávala úderom, kým orech vydal obsah svojho vnútra. Dedinčania označili tento druh ako „koščaky „.Aj vtedy našlo dieťa niekoľko zabudnutých plodov pod stromom a odložilo si ich do kapsičky.V podvečer koče z dvora náhlivo odchádzali, hostia sa vracali domov. Otecko prišiel za ňou do záhrady. Vtedy sa Vierke zdalo, že je veľmi smutný, ustarostený . Chcela rýchlo rozohnať chmáry na jeho čele. Vybrala svoj poklad z kapsičky a s úsmevom ho ponúkla oteckovi :„Zober si oriešky, sú pre teba, sú to neobyčajné oriešky, sú z rozprávky. V každom z nich je skryté prekvapenie. Želaj si niečo ! Nájdeš to v oriešku !“Konečne sa otecko usmial a zobral si oriešok .„Vonku sa už stmieva, je chladno, poďme dnu !“„Ako dobre, že sa máme kde skryť a ohriať, však otecko!“, rozmýšľa nahlas dieťa.„Veru dobre !“zamyslene súhlasí otecko, „len, aby to tak bolo stále, „ dodal pohnutým hlasom.
Mama mala v kuchyni robotu, umývala riad a chlapci jej pomáhali. Boli veľmi dôležití.
Dvojičky chodili už do siedmej triedy, vedeli písať, počítať, kresliť, čítať a nechceli sa s ňou hrať. Často jej hovorievali, že je malá, hlúpa a ničomu nerozumie. Veď nech len počkajú!Keď dorastie, pôjde i ona do školy, všetko sa tam raz dva naučí a tiež bude všetkému rozumieť.
Vierka bola veľmi unavená, tak išla spať. Keď sa spolu s oteckom pomodlili, urobil jej krížik
na čelo. Objala otecka z celej sily, zavrela oči a počula ako bije jeho srdiečko — buch, buch, buch, buch….
Otecko celý celučičký voňal cigaretovým dymom. Asi dnes zasa veľa fajčil, to sa bude mama hnevať. Bola
to vôňa, ktorá patrila neoddeliteľne ku nemu. Pamätá si ju veľmi dobre. Stačí zavrieť oči
a cíti ju opäť, aj keď je otecko už tak dlho, dlho preč. Taká bola vtedy šťastná, všetci boli
spolu.
Z tých orieškov, ktoré vtedy našla, ostal už iba jeden. Veľký nádherný orech, je už kdesi ďaleko, ďaleko…Museli sa vysťahovať z fary, v ktorej bolo ta krásne. Práve tam a nikde inde chcel bývať pravoslávny pop. Stali sa i ďalšie strašné udalosti, museli ísť preč aj z dediny . Prečo to tak musí byť? Vierka ničomu nerozumie a nikto jej nič nechce vysvetliť. Všetci mlčali. Ach, keby tu tak bol otecko ! Teraz bývajú v jednej škaredej izbe, kde majú najnutnejšie veci a nedá takmer ani chodiť. Vierke sa to veľmi nepáči, mama povedala, že si nemôžu vyberať.Čudné! Prečo si iní mohli vybrať ich faru?? Nikto nechcel odpovedať na všetky tieto otázky.
Voz zastal. Boli na mieste.„Vierka, už sme na stanici“ oznamovala mama. Dieťa uvidelo veľký dom. Také na dedine nie sú. Sem prichádzajú vlaky? Idú dovnútra? Dieťa si to všetko nevie predstaviť.„ O chvíľu príde náš vlak, budeme nastupovať“ oznamuje mama.
Aký je ten vlak? Vierka vlak nikdy nevidela. Žiadne dieťa z dediny vlak nevidelo, ani dvojičky nevideli vlak. Ona bude prvá čo uvidí vlak a dokonca sa tým vlak odvezie! Potom im bude rozprávať a všetci, aj dvojičky ju budú počúvať. Prvý raz v živote je rada, že nemusí ísť do školy, ale môže cestovať vlakom za oteckom.
Zrazu sa z tmy vynára obrovská čierna obluda. Je strašná, možno je to drak! Púšťa z papule dym, iskry lietajú na všetky strany, valí sa strašnou rýchlosťou a s veľkým hukotom!„utekajme rýchlo preč!“ zúfale kričí prestrašené dieťa.Skryje sa do mamkinej sukne, zavrie oči a čaká to najhoršie. V okamihu , keď vlak brzdí, sa celá trasie — to je koniec!
Tá čierna príšera sa volá vlak??? Naozaj to nie je drak??? Nie, nie, do vlaku nenastúpi ani za svet!„Ničoho sa neboj, ja som s tebou. Ideme predsa za oteckom a ten je veľmi ďaleko, musíme ísť vlakom, inakšie sa k nemu nedostaneme.“ prehovára trpezlivo mama svoje dieťa.
Odkedy otecko nie je doma, je všetko čudné! Asi začarované! Čo ak je to všetko pravda? Čo ak je naozaj všetko zakliate ? Ona musí všetkých zachrániť! Hlavne otecka! Zlý čarodej ho kdesi odniesol. Vierka musí vykonať tri ťažké úlohy, aby sa zlé čaro pominulo. Tak ako v rozprávke.Možno je toto práve prvá úloha! Veď je tu mama…Chytí sa pevne jej ruky a so zaťatými zubami odhodlane vstúpi do vlaku….a hľa! Čaro sa pominulo!
Dnuká je slabé svetlo, možno si sadnúť na lavicu a pozerať von oknom. Škoda, nič nevidno, vonku je stále ešte tma.
Vierka sa pritúli ku mame a zhlboka si vydýchne….„Vidíš, nemusíš sa báť, vlakom cestuje veľa ľudí“, usmieva sa mama a hladká Vierku po vlasoch.Vlak sa dáva do pohybu a za oknom sa mihajú tiene. Vyzerá to tak, že čaro čiernej obludy sa už pominulo. To bude asi preto, že som sa nedala celkom zastrašiť, uisťuje sa v duchu dieťa. Cíti sa zrazu silná, veľká a dôležitá. Teraz už vie, že vlak zastaví na koľaji a neide dnuká do budovy. Musí to doma všetko rozprávať, bratia sa budú čudovať. Bol to veľký výkon .Pomaličky sa jej zatvárajú oči a o chvíľu dieťa spí. Ani nezbadá kedy do vlaku pristúpila teta Anna. Ženy sa ticho rozprávajú a dávajú pozor na spiace dieťa. Ženy sú stále v strehu, boja sa, či ich rozhovor nepočúva niekto nepovolaný. Po čase, aj ich premôže únava a na chvíľu zaspia.Zrazu sa tá staršia žena strhne a pozerá von oknom. Je preľaknutá a celkom bezradná .„Helena, Helena, zobuď sa! Neboli sme už v Žiline?“Našťastie práve prechádza vagónom sprievodca. Jeho odpoveď ženy prijmú s veľkou úľavou. „Do Žiliny je ešte dobrá hodiny jazdy!“
Ženy sa však už boja driemať. Vyberú z tašky ružence a tíško sa modlia. V ich modlitbe je celý ich život!. Všetky starosti, trápenia, obavy, neistota, bieda a hlad, ale aj veľká nádej a dôvera. Kto iný nám pomôže, keď nie ty, Pane??? Kto sa nad nami a nad našimi deťmi zmiluje, keď nie ty, Pane???
Helena si v duchu pripomína udalosti, ktoré prežila
za uplynulý čas, všetko je to ako strašný neuveriteľný sen. Zrazu ostala sama s tromi
malými deťmi. Manžel vo väzení! Po trápnom súdnom procese bol odsúdený!
Nevinný človek! Súd ho obvinil z protištátnej činnosti a z poburovania pacujúceho ľudu!
Jeden jediný podplatený svedok na to všetko stačil ! Michal pravdivo vysvetľoval farníkom,
že komunistická propaganda klame. Nie je pravda, že gréckokatolíci a pravoslávni sú
jedno a to isté! Znova a znova vysvetľoval všetky podrobnosti a trpezlivo odpovedal na všetky
otázky vystrašených ľudí. A predsa ho mnohí prehovárali : „podpíšte,
duchovný otče, podpíšte ! My vieme, kto ste, my vám veríme !Teraz nás nemôžete opustiť,
v tejto ťažkej dobe !“Michal stál pevne za svojím názorom, aj keď jeho srdce bolo plné
smútku.
„Máte pravdu, kňaz má byť so svojimi farníkmi v dobrom i v zlom . Nemôžem však zradiť! Nemôžem poprieť svoju Cirkev! Nemôžem zaprieť svojho Pána ! V žiadnom prípade, a za žiadnu cenu !“ Michalov hlas bol pri týchto slovách neobyčajne jasný a pevný.
I Helena bola bezradná, čo robiť v tejto absurdnej situácii? Videla svoje tri deti, videla nejasnú budúcnosť…Nebolo by predsa lepšie podpísať??? Veď Pán predsa odpustil i lotrovi!Michal bol neoblomný. Stál na svojom rozhodnutí . Nie! Nie! Nie!Nemôžem podpísať likvidáciu vlastnej Cirkvi ! Nik na svete ma k tomu nedonúti!“„Čo ak ťa zabijú ?Čo bude s nami ? Čo naše deti ? Na tie nemyslíš?“„Helena, v prvom rade som služobník Boží !Na to nesmieme zabúdať! Viem, že sa môže teraz stať čokoľvek. Možno prídem i o život, ale viem, Helena viem, že Boh sa o teba i deti postará, neboj sa, ver mi!“Helena plakala, Michal stál za svojím presvedčením, márne boli akékoľvek dialógy.Podpis na zdrape papiera znamenal ortieľ nad ich životom. Kňaz ho nedal, tak rozhodol o ich budúcnosti. Zástupy verných skončili v žalároch, na Slovensku, ale i Čechách. Boli mučení, ponižovaní, ale oni niesli s láskou svoj kríž.„Helena, Helena, pozri, vlak už prichádza do Žiliny“, pretrhla prúd spomienok Anna.„Zobuď Vierku, už je najvyšší čas!“ Dievčatko otvorilo oči a nič nechápe, kde sa tu zrazu objavila teta Anna ? Ženy ju obliekajú, vlak práve zastavuje. Keď vystúpia z vlaku, je vonku veľmi chladno, ale už je biely deň. Ženy stále niečo hľadajú, čo asi? Konečne sa im tváre rozžiaria a vydýchli si. Vlak do Ilavy našli.
Tento raz sa Vierka už nebojí nastúpiť. Aj z okna sa vykláňa, až ju mama zachytí a stiahne späť. Vlak nemá čiernu lokomotívu, je iný. Má len zopár neumytých celkom špinavých vagónov. Vierke sa napriek tomu vlak páči. Ach aké nepríjemné sú tie lavice, tvrdé a studené. Vlak stále stojí a nehýbe sa. Vierka si sadá raz na jednu raz na druhú stranu, skáče na jednej nohe, potom na druhej, stále nič! Vierka už by tak chcela byť pri oteckovi !
V taštičke sú pripravené mašličky — biele s modrými bodkami. Sú také nádherné! Oteckovi sa budú iste tiež veľmi páčiť!Otecko nevie, že ona má už dlhé vlasy. Ten bude prekvapený . Bratia sa z nej smejú a hovoria, že má myšacie chvostíky a nie vrkoče, ale chlapci tomu nerozumejú. Keď sa na tie vrkôčiky dá modrá mašlička — to je krása! Vierka je tou predstavou úplne unesená. Otecko je predsa často hovorieval, že ona je pre neho najkrajšie dievčatko na svete! Najlepšie by bolo, keby otecko išiel s nimi hneď domov! Uvažuje v duchu dieťa. Prečo by nemohol? Kto ho tam drží???Môj najdrahší otecko je najlepší zo všetkých ľudí na celom svete! Keď vyšiel na kazateľnicu, veštci ľudia sa na neho pozerali a počúvali čo hovorí, takmer ani nedýchali, len aby im ani slovko neuniklo. Raz dokonca celý kostol plakal, to bolo veľmi smutné.Otecko bol taký krásny v tom slávnostnom rúchu a ako spieval, jeho hlas znel celým chrámom ako zvon. Ľudia počkali, čo otecko zaspieval, potom spievali ľudia a tak sa pekne striedali.
Vlak sa konečne dal do pohybu. Za chvíľu zasa zastal. Chvíľu ide, chvíľu stojí , to je vlak! I-I—Ilava , také čudné meno, pichá ako ihla, i- i- ilava!„Mami, kedy už tam budeme ?“pýta sa netrpezlivé dieťa.Jej otázka zostala visieť vo vzduchu. Ženy sú neisté, plné očakávania, tak snáď ani nepočuli dieťa.V kostole to tiež niekedy bolo veľmi dlhé, Vierka sa nemohla dočkať konca. Ľudia tam spievali, modlili sa, Vierka to všetko nerozumela, vedela už Otče náš ižejesi, tiež spievala Hospody pomiluj. Veľmi sa usilovala a spievala s celým srdcom. Spievala aj vo chvíli , kedy sa celé zhromaždenie ponorilo do hlbokého ticha, iba jej hlas zaznel tichým chrámom. “Hospody pomiluj!“Bratia sa smiali, pchali si kapesníky do úst, aby trocha zmiernili záchvat smiechu, ale všetko márne. Mama sa veľmi hnevala. Vierke sa zdalo, že sa i otecko trocha pousmial. To sa jej stalo iba raz, dvojičky to však pripomínali stále a vždy sa na tom dobre zabávali.„Hurá, konečne vystupujeme!“ raduje sa dieťa.S veľkými rozpakmi sa obzerá okolo seba…“kde je otecko ? Prečo tu nie je ? Prečo nás tu nečaká?“ sype celý prúd otázok dieťa.„Otecko nemohol prísť. Na svete sú zlí ľudia a tí zavreli nášho otecka do hradu. Pozri sa to je ten, čo vidíš pred nami !“Môjho otecka zavreli do hradu? Prečo? Nič zlého neurobil???“ kričí dieťa.„Máš pravdu, ozaj nič zlého neurobil“, rezignuje zarmútená mama.Ako vysvetliť dieťaťu, že na svete je nespravodlivosť a násilie. Ako vysvetliť dieťaťu, že mocní tohoto sveta zatvárajú nevinných a čestných ľudí? Ani dospelí to nedokážu pochopiť! Od stanice k pevnosti nie je ďaleko. Keď človeka poháňa túžba vidieť milovanú bytosť, dostane i krídla.Zrazu je pred nimi veľká zamknutá brána. Zo strážneho domčeka prichádza urastený, silný muž so samopalom v ruke. Nie, nemožno ísť ďalej, je ešte veľmi skoro, hodina návštev ešte nie je, treba čakať, opäť čakať…… Je veľmi chladno. Dieťa sa celé trasie. Možno od chladu, možno od únavy, možno od veľkého očakávania. Je to smutný obraz — dieťa stojí pred zamknutou branou do väznice.Existuje len jedno riešenie v tejto situácii. Mama sa rozhodne — poprosí strážnika, aby aspoň na malú chvíľku zobral dieťa do domčeka, nech sa ohreje. Strážnik sa na okamih zarazí, čudná to prosba…chvíľu váha, ale… predsa len súhlasí. Ženy ostávajú vonku a Vierka ide so strachom do vnútra. Je celkom sama, bez mamy, rozhliada sa, nie, otecko tu nie je.Je tu teplo, stále viac a viac teplo…V rohu miestnosti stojí veľká železná piecka rozpálená do červena. Obluda má štyri krátke nôžky, stojí pevne rozkročená. Je to strašná príšera, už pohľad na ňu páli. Chce snáď skočiť aj na mňa??? Bojí sa dieťa. Nie, nie nebojím sa, budem sa na ňu dívať. Vzduch v miestnosti začína hustnúť, zrazu sa už snáď nedá ani dýchať… Dieťa sa prudko obráti a vybehne bez slova von. Tam nájde mamkinu ruku a už sa nebojí.Ženy pozerajú nechápavo na dieťa. Čo sa stalo??Vierka nehovorí nič, ale vie všetko. To bola iste druhá skúška, ktorú pre ňu zlý čarodej pripravil. Ostáva už len jedna skúška, posledná. Tá býva v rozprávkach tá najťažšia! Vie to, určite. Tak veľmi sa jej chce plakať, nie nebude. Teraz nemôže, teraz nie!!! Rýchlo myslí na otecka, ten ju predsa ochráni.„Mami, mami, veď ja nemám mašličky vo vlasoch! Chytro, chytro mi ich zaviaž!“Prečo sa mame tak chvejú ruky, mašlička sa nevydarila, no konečne, už sú obidve na svojich miestach!Znova sa objavuje ten mohutný strážnik so samopalom a pýta čosi od mamy. Tá chvíľu hľadá, nervózne prehadzuje celý obsah tašky, až konečne vyberá nejaký papier. Strážnik ho kontroluje a potom im dovoľuje vstúpiť.Prichádzajú do tmavej špinavej miestnosti. Kde sú okná? Aha, až celkom hore, vysoko. Hrubé múry pôsobia stroho a prázdno. Skľučujúci dojem umocňuje ťažký dlhý stôl, ktorý stojí uprostred miestnosti. Je špinavý a prázdny, jeho prázdnota je desivá.
Tam ….na konci stola je niekto….? Vierka zostane stáť ako prikovaná. Je to otecko? Ozaj? Veď má celkom biele vlasy, kto mu nasypal múku na hlavu? Prečo si to neumyl???Aké má na sebe čudné oblečenie, doma také nikdy nenosil!Je to otecko? Jeho oči sa ňu pozerajú s takou láskou a nehou, celú ju objímajú, hovoria rečou bez slov a predsa tak jasnou. Niet pochýb, je to otecko! Jeho oči sú zrazu celkom mokré! Prečo?V miestnosti nastalo hrobové ticho. Návšteva stojí pri dverách ako prikovaná, bez slov. Obraz, ktorý sa objavil pred ich zrakom, je nad ich sily.Michal, Michal, si to ozaj ty ? pýta sa v duchu Helena. Taký zničený, vychudnutý, bledý. Hlava celá biela! Och Bože, Bože, daj silu, daj silu!Obidve ženy sú šokované, za rok žalára je možné takto zničiť človeka??Dieťa takmer nedýcha. Bledne od strachu a napätia. Otecko sedí na konci toho dlhého stola, drží sa obidvomi rukami, akoby mal každú chvíľu spadnúť.Vierka stojí a je úplne bezradná. Cíti, že ani dospelí si nevedia poradiť. Čo teraz? Dieťa rozmýšľa, usilovne rozmýšľa, už na to prišla! Otecko je predsa zaliaty! Ten zlý čarodej ho zaklial. Vierka otecka zachráni, nebojí sa, ani čarodeja sa nebojí. Musí ísť k oteckovi, objať ho, povedať mu ako ho majú všetci radi a ako veľmi, veľmi im doma chýba.Bleskovo sa rozhodla! Letí ako strela k oteckovi. Beda, cestu jej zatarasí veľký chlap. Nechce ju pustiť ďalej. Ona sa však nevzdá! Boj s čarodejom je ťažký a Vierka to dobre vie.
Utečie tým obrovským rukám, urobí niekoľko krokov späť a skúša to z druhej strany, ale tu je dozorca! Dieťa bojuje ďalej zo všetkých svojich síl. Nemá možnosti, nemá na výber. Zo všetkých síl zahryzne do tej veľkej zlej ruky. Dozorca vykríkne od bolesti a pustí dieťa.Už je bitka takmer vyhraná, ale príde ďalší strážca. Vierka sa púšťa do nerovného boja. Vzduchom letia mašličky, i modrá taštička s orieškom….Vierka síce bojuje zo všetkých síl, ale je to márne…Dozorcovia sú rozzúrení, prúd vulgárnych slov vyháňa návštevu von.„oteckoooo, oteckooooo“ volá zúfalé dieťa. Nikto ho nechce počuť. Brána väznice sa zamkne a dieťa márne búcha svojimi pästičkami, nikto ju už neotvorí.„Mami, mami, urob niečo! Prosím, prosím, urob niečo! Nech nám zlý čarodej vráti nášho otecka , mami, mami, prosím …prosím….Žena berie svoje dieťa s láskou nehou a smútkom do náručia. Aj jej stekajú slzy prúdom po tvári, aj ona má srdce plné obrovského žiaľu. Nemôže urobiť nič. Je úplne bezmocná proti zlobe, nespravodlivosti, krutosti.Tak veľmi by chcela uchrániť svoje dieťa pred týmto nespravodlivým svetom!Hospody pomiluj, Hospody pomiluj, Hospody pomiluj, šepkajú ženy a pomaličky sa vracajú spať.Dieťa plakalo veľmi dlho, celé sa chvelo od bolesti a sklamania. Žiaľ, ktorý otriasol celou jej bytosťou bol tak nečakane veľký a nepochopiteľný.Až konečne kdesi za Žilinou vyčerpané, bezradné a smutné dieťa zaspalo.
Ženy nedokázali zavrieť oči, sedeli bez slov, až napokon vybrali z tašky ruženec a začali sa modliť…
PhDr. Mária Pešeková, roz. Horňáková