Zprávy ze Slovenska
- Datum: 8.4.2009 v 23:01,
- Přidat komentář
-
Čas běží jak splašený. Pracovní povinnosti mě válcují, tak se v poslední době prodlužuje doba, kterou musí každý autor čekat, než se jeho článek dostane na webové stránky. Tentokrát se musím omluvit Maje Jurčovičové. Snad bude milosrdná. V předvečer svátků tedy klikněte na nadpis a čtěte. Nejdříve o tom, jak se děti politických vězňů setkaly v Bratislavě a pak přejděte na rozhovor z časopisu Konfederace politických vězňů Slovenska Naše svedectvo. Těšíte se? Hle -
Stretnutie 27. 2. 2009
Deti politických väzňov najmä dcéry sme sa stretávali už dlhšiu dobu. Táto naša aktivita vyústila až do oficiálneho stretnutia dňa 27. februára 2009 kedy sme na pôde Ústavu pamäti národa (ÚPN) v Bratislave založili sekciu „Deti politických väzňov“ pri OO KPVS Bratislava.
Pracovníci ústavu nám vyšli v každom ohľade maximálne v ústrety. Naše stretnutie osobnou prítomnosťou podporili aj euro poslankyňa pani MUDr. A. Záborská, PhD., ÚPN zastupoval vedúci produkčného centra Oral History a súčasne syn politického väzňa pán Dr .O. Krajňák, PhD., pretože predseda správnej rady ÚPN Dr.A. Petránsky, PhD. sa nemohol na stretnutí zúčastniť pre mimoriadne pracovné zaneprázdnenie. Nad stretnutím mal záštitu predseda KPVS pán don Srholec.
Našim posolstvom a aktivitou je chrániť a uchovať pamiatku našich rodičov pre budúcu generáciu a nedopustiť stratu pamäti národa. Prezentáciou príspevkov na školách a v médiách považujeme za potrebnú informovať hlavne mladú generáciu aby mohla objektívne pochopiť a posúdiť históriu a dokázala tak o nej pokojne a fundovane o diskutovať.
Rozhovor čísla s RNDr. Máriou Jurčovičovou, Csc.
1. Ešte mám v živej pamäti Vaše „Spomienky na pobyt v Jasenovej“ v knihe Triedni nepriatelia II. Váš otec bol zaistený v jeseni 1947, pár mesiacov pred februárovým pučom 1948. O päť rokov neskôr, v jeseni 1952 Vás, Vašu sestru, matku a starých rodičov v rámci akcie B „premiestnili“ z Bratislavy do Jasenovej na Orave. Priblížili by ste nám v krátkosti osudy Vašej rodiny po r. 1948?
Vrátila by som sa ešte o dva roky späť. Obdobie od prvých volieb po vojne v roku 1946 až do februárových udalostí v roku 1948 bolo bohaté na politické udalosti, ktorých niektoré dôsledky poznačili našu históriu až do novembra 1989. Môj otec sa aktívne podieľal na víťazstve demokratickej strany (DS) na Slovensku vo voľbách 1946. To však prekážalo nastupujúcej komunistickej garnitúre a tak ako ste už uviedli, bol na jeseň 1947 zaistený v rámci skupiny protištátneho sprisahania proti republike. Jeho zaistenie prebehlo tak, že sa jedného dňa nevrátil z práce a nik z rodiny nevedel čo sa sním stalo. Mama sa to dozvedela až dodatočne a tak sa začalo pre nás obdobie perzekúcie, strádania a neistoty už pred nástupom komunizmu, a počas celého nasledujúceho obdobia. Otec bol v tom čase jediný živiteľ rodiny, pretože v čase zaistenia mala sestra 5 mesiacov a ja 3 roky. Na celej situácii bolo zarážajúce, že povereník výživy za demokratickú stranu s okamžitou platnosťou zastavil otcovi plat a tak mama bola odkázaná výlučne na finančnú pomoc svojich rodičov. Po vysťahovaní z Bratislavy sa pre nás začala úplne iná doba. Bol to zápas o každodenný život aby sme v ňom obstáli v duchu kresťanských zásad a aby sme nepodľahli komunistickej ideológii. Zatiaľ čo bol otec vo väzení mama celý čas na Orave viedla kurzy cudzích jazykov. Otec sa vrátil z väzenia v októbri 1957 v zlom zdravotnom stave, pretože bol väznený hlavne v Leopoldove a v Jáchymove. Mal možnosť pracovať hlavne manuálne napriek tomu že mal vysokoškolské vzdelanie a ovládal niekoľko cudzích jazykov. Jeho najkurióznejšie zamestnanie bolo „vedúci dokrmovne“ t,j . krmič 32 býkov. Táto jeho práca bola korunovaná ocenením „Najlepší krmič v Bansko-bystrickom kraji“. Popri tom otec vyštudoval strojnícku priemyslovku v Ružomberku. Mama mala povesť vynikajúcej učiteľky cudzích jazykov a bola veľmi žiadaná nielen v štátnych podnikoch ale dávala aj súkromné hodiny. To že som dcéra politického väzňa mi komunistický režim dával veľmi jasne na javo, keď po skončení základnej školy s vyznamenaním som dostala zákaz študovať na akúkoľvek strednú školu a dostala som odporúčanie ísť výlučne do učňovského pomeru, odbor murár. Ale nevzdala som sa a vyštudovala som. Sestra tým že bola mladšia mala túto situáciu o niečo ľahšiu. Za tým všetkým je však obrovská sebadisciplína, rodinné zázemie a súdržnosť čo možno dnes často absentuje.
2. Ste dcéra politického väzňa, účastníčka neslávne známej Akcie B. V minulom roku Američanka, dcéra politického väzňa Jana Roubíka, PhDr. Jana Švehlová, ktorá sa venuje politickej psychológii a v súčasnosti skúma transgeneračné psychologické vplyvy väznených obetí komunizmu na ich deti, iniciovala v Českej republike založenie občianskeho združenia „Dcery poltických vězňú“. Toto združenie oslovilo aj niekoľko slovenských žien, ktorých otcovia zažili komunistické väzenie. Myšlienka založiť podobné občianske združenie aj na Slovensku očividne zapustila korene… Má zmysel týmto spôsobom pripomínať našej verejnosti utrpenie a nespravodlivosť, ktoré po r. 1948 zažili nielen otcovia a matky, ale aj ich deti.
Už dlhšiu dobu sme viaceré dcéry bývalých politických väzňov cítili potrebu podať svedectvo o tom čo nám pripravil komunistický režim, pretože máme dojem, že na toto obdobie našich dejín sa akosi „chce zabudnúť“. To bolo v čase keď sme ešte nevedeli už o jestvujúcom spoločenstve dcér v ČR ktoré predchádzalo dnešnému občianskemu združeniu. Keď sme sa o ich činnosti dozvedeli začali sme intenzívne pracovať v tomto smere aj my. V súčasnej dobe pripravujeme prvé stretnutie „Detí politických väzňov“. Je nás zatiaľ 36 a privítame medzi sebou s radosťou ďalšie „deti“. Nie sme len dcéry ale máme medzi sebou aj synov politických väzňov.
Našim posolstvom je chrániť a uchovať pamiatku našich rodičov pre budúcu generáciu a nedopustiť stratu pamäti národa. Prezentáciou svojich osobných zážitkov na školách, v médiách si považujeme za potrebné informovať verejnosť a viesť mladú generáciu k objektívnemu chápaniu histórie a k umeniu o nej diskutovať. Nechceme aby svedectvo našich rodičov, príbuzných a známych, ktorí sa nedali zlomiť neľudským týraním vo väzení zostalo zabudnuté.
3. Konfederácia politických väzňov Slovenska vznikla v prvých mesiacoch r. 1990, keď na Slovensku ešte žilo niekoľko tisíc bývalých politických väzňov. Dnes hľadá odpoveď na osudovú otázku: kto nastúpi po nás, hŕstke „jáchymovských a leopoldovských chlapcov a želiezovských dievčat“, keď sa ticho a takmer nebadane stratíme ako sneh na jar? Myslíte, že deti bývalých politických väzňov by mali prevziať nielen iniciatívu, ale aj agendu, ktorá by udržala KPVS na scéne občianskej spoločnosti?
Občianske združenie KPVS má pre našu spoločnosť veľký význam. Je dôležité, aby bezprostrední účastníci historických udalostí podávali rôznymi spôsobmi svedectvo doby. Historici potom môžu tieto fakty ďalej analyzovať v širšom kontexte, ale dôležité sú výpovede priamych svedkov. Toto si musíme plne uvedomiť my, potomkovia politických väzňov a tak čo možno najviac motivovať bývalých politických väzňov aby nás zapájali do svojej činnosti, aby sme postupom času dôstojne nastúpili na ich miesta, prebrali agendu KPVS a tak ďalej niesli štafetu znovu nadobudnutej slobody po období komunistickej neslobody. Bude na nás aby toto občianske združenie nezmizlo zo scény občianskej spoločnosti aby sa nikdy nezabudlo na vyše 40-ročné príkoria a morálnu devastáciu národa.
Mali by sme vytvoriť aj atraktívny program pre deti v školskom veku a pre študentov ktorým treba vysvetliť. ako to bolo za čias komunizmu a čo všetko s tým súviselo. Vieme, že komunistická strana je v súčasnosti u nás organizovanou politickou stranou s určitou voličskou základňou. Pred ich ideológiou treba mladú generáciu vystríhať.
4. Chodíte na besedy s mladými , rozprávate im o časoch komunizmu? Zaujíma ich rozprávanie o tejto dobe?
Máme už skúsenosti z niekoľkých škôl. Tam kde nás prijmú, väčšinou sú už žiaci vopred informovaní kto príde a o čom bude hovoriť. Takže možno povedať, že ich téma zaujíma. Niektorí mladí ľudia majú aj skúsenosť z vlastnej rodiny, keď bol niekto prenasledovaný, alebo väznený (starí rodičia, alebo strýko či teta) — častejšie to bolo na cirkevných školách.
Mimoriadne prijatie na Strednom odbornom učilišti na Pántoch v Bratislave bolo príkladom ako môže dobrý pedagóg veľa urobiť pre oboznámenie sa žiakov s obdobím komunizmu a zvlášť s prenasledovaním v 50-tych rokoch. Pán zástupca riaditeľa Rychtárik sa zaslúžil o to že nás vítala nástenka s témou „Deti politických väzňov a prípad popraveného generála H. Píku“Dôsledkom toho boli neprestávajúce otázky na generálovho syna pána Milana Píku a pani B. Sedláčkovú, a M. Ničovú, obe dcéry väznených otcov s prenasledovaním celej rodiny. Navyše pán Rychtárik celú návštevu aj s fotografiami uverejnil na internete. Teda či téma mladých zaujme skutočne to môžu ovplyvniť aj dobrí učitelia dejepisu či občianskej výchovy. V tomto chceme napomáhať aj v budúcich aktivitách. Motivuje nás to aby sme ďalej aktívne pracovali s mladými ľuďmi.
5. Čo pre Vás znamenal november 1989? Naplnil Vaše očakávania a pomohol Vám — obrazne povedané — dotknúť sa svojho sna?V tohoročných očakávaniach ste skôr optimista, alebo pesimista?
Zrútenie sa vyše 40-ročného komunistického režimu v novembri 1989 ma naplnilo eufóriou, pocitom slobody a možnosti bez strachu prejaviť svoje názory. Akoby zázrakom sme tu mali slobodné voľby, organizovali sa občianske združenia, a mohli sme vycestovať s pasom v ruke bez policajnej vycestovacej doložky požehnanej oddelením zvláštnych úloh na pracovisku. Na pracoviskách nám kádrovníci s úsmevom vydávali o nás dlhé roky vedené záznamy, a všetci bez rozdielu sme boli jednotní. Dlhoročný sen o slobode sa začal naplňovať. Avšak s postupným prerodom spoločnosti si vedúce kádre stihli prispôsobiť rétoriku, zmeniť image na novú šablónu a pod novou vlajkou, či v novej politickej strane si veľmi obratne udržali pozície — do dnes. Tento jav morálnemu obrodeniu spoločnosti neprospieva. Máme voľný trh, slobodné podnikanie, množstvo tovaru a iných materiálnych výhod, avšak dosiaľ nemáme zakorenenú úctu k základným etickým princípom, bez ktorých rozvoj civilizovanej spoločnosti nie je možný. V tomto ohľade máme ešte veľa čo dobiehať, avšak netreba byť pesimistom. Všetko vyžaduje svoj čas, historický vývoj sa preskočiť nedá.
Je rok volieb.V tomto roku čaká občanov Slovenska niekoľko dôležitých rozhodnutí. Verím, že sa budú rozhodovať s pokojným nadhľadom, a nepodľahnú iracionálnemu populizmu.
Rozhovor pripravil R. Dobiáš